Umelci sa vyznačujú vysokou mierou kreativity. Neustále posúvajú hranice umeleckého vyjadrenia spontánnym experimovaním, hraním sa s postupmi, metódami či materiálmi nechávajúc sa viesť svojimi inštinktmi. Za týmto zdanlivo voľným prístupom sa však často skrýva starostlivé uplatňovanie premyslených stratégií. V tomto blogu sa budem venovať dvom tvorivým stratégiám, ktoré umelci používajú na stimulovanie svojej predstavivosti: nastavenie obmedzení a zmena perspektívy.
„Umenie je slobodnejšie, keď je viac obmedzené… moja sloboda bude tým väčšia a zmysluplnejšia, čím viac obmedzím svoje pole pôsobnosti a čím viac sa obklopím prekážkami.“ Igor Stravinskij, Poetika hudby.
Obmedzenia
V bežnom živote často s obmedzeniami bojujeme, ale v tvorivom procese si ich umelci a vedci kladú dobrovoľne limitovaním výberu materiálu, elementov, ktoré v tvorbe použijú (farieb, tónov, častí tela a pod.). Môže to znieť paradoxne, ale zámerné nastavenie obmedzení a generovanie kreatívnych nápadov v úzkom výbere možností prináša mnoho benefitov.
Predovšetkým je to sústredenie a jasne zameraný fókus. Príliš mnoho možností na výber rozptyľuje pozornosť a myseľ sa tak pri tvorbe nemôže plne sústrediť. Zúženie možností umožňuje jasne zacieliť kreatívny potenciál mysle a vyťažiť z minima zdrojov maximum tvorivých nápadov.
Fókus a sústredenie podporuje disciplinované myslenie, ktoré môže nečakane vygenerovať dobre fungujúce pravidlá, ktoré môžu byť kreatívne využité na vytváranie variácií či kombinácií jednoduchých, ale jasných foriem.
Menší výber núti myseľ maximálne využívať možnosti, ktoré sú k dispozícii a prísť na inovatívne, predtým nepoznané a nevyužívané riešenia. Obmedzenia nás nútia hľadať neobvyklé spôsoby práce a posilňujú našu schopnosť rozšíriť svoje zručnosti, prípadne rozvinúť celkom nové. Pri obmedzeniach sa často nedajú používať zaužívané postupy práce. Nútia nás pristupovať k práci inak, čo môže viesť k nečakaným objavom.
Hoci tvorivá sloboda je extrémne dôležitá, niekedy môže byť zahlcujúca. Naopak limitácie stimulujú dôvtip, ktorý je pre inovatívnu tvorbu kľúčový. Prijatie výzvy spojenej s obmedzeniami a dosiahnutie zaujímavých výsledkov zvyšuje dôveru vo vlastné schopnosti riešiť nové tvorivé výzvy.
Výhody stratégie využívania obmedzení sú zjavné. V oblasti umenia sú často bežným obmedzením tvorby limitované zdroje. Na rozdiel od dobrovoľného rozhodnutia pracovať s obmedzeniami, toto vonkajšie obmedzenie neponúka rovnako hravú motiváciu. Avšak aj limitujúce vonkajšie okolnosti môžu viesť k objaveniu nových metód, nástrojov či tvorivých postupov (príkladov v histórii umenia je nespočetne veľa).
Tvorivé návyky
Pojem „tvorivé návyky“ je zo svojej podstaty protirečivé. Návyky sú typicky spájané s rovnakými postupmi i výsledkami, zatiaľ čo tvorivosť charakterizuje proces, ktorý vedie k novým riešeniam. Tvorivé úsilie v podstate zahŕňa generovanie nápadov využívaním rôznych kreatívnych stratégií, nástrojov a metód. Praktizovaním tvorivých skúseností sa rozširuje miera zručnosti narábania s nimi. Každý choreograf*ka si buduje vlastné spôsoby uplatňovania kreatívnych nástrojov, stratégií a postupov, čo vedie k zaujímavým úvahám o vzťahu medzi skúsenosťou a návykom.
Začínajúci choreografi nemajú ešte vybudované vlastné stratégie tvorby, čo môže byť výzvou ale aj príležitosťou v procese tvorby. Na druhej strane skúsení choreografi a choreografky si časom zdokonalili svoje zručnosti a vytvorili efektívne návyky, pričom sa často spoliehajú na tieto známe stratégie, aby napríklad zvýšili svoju produktivitu.
Zatiaľ čo získanie istoty v pracovných zručnostiach je prirodzenou potrebou človeka, návyková rutina môže pôsobiť ako brzda kreativity, pretože majú tendenciu produkovať rovnaké výsledky. Na podporu inovácií je nevyhnutné zbaviť sa týchto návykov a preskúmať nové spôsoby myslenia a práce. Kreativite sa darí vďaka schopnosti spochybňovať a prekonávať zaužívané vzorce.
Pre súčasný tanec je odklon od konvenčných postupov obzvlášť výrazná. Anglický choreograf Jonathan Burrows zdôrazňuje dôležitosť nového vymedzenia inovácie v širšom rámci, keď hovorí o spochybňovaní tradičných noriem v choreografii:
„Už mnoho rokov prevláda v súčasnom tanci pravidlo, že každá nová generácia a každý nový umelec musí ponúknuť obraz porušovania pravidiel, ale v skutočnosti je to samozrejme nemožné, pretože v oblasti porušovania pravidiel neexistujú pravidlá, ktoré by sa dali porušovať. Táto hierarchia inovácií sa skončila vylúčením mnohých foriem a ľudí, pretože podporuje nedorozumenia o tom, aká môže byť povaha inovácií. Súčasný tanec má napríklad tendenciu uprednostňovať myšlienku spontánneho pohybu ako najautentickejšieho v tom zmysle, že môže spochybňovať fyzické návyky a vyčerpávajúce spôsoby tréningu a podobne, ale tento prístup ignoruje formy, ktoré sú postavené na pomalom prenose a hromadení špecifických štýlov a metodík pohybu, ktoré sú spoločné: napríklad hip hop, flamenco, indický klasický tanec, mnohé formy tanca z rôznych afrických krajín a podobne. Súčasnosť sa týmto formám upiera z dôvodu obmedzeného pohľadu na to, čo môže znamenať inovácia.“ (dostupné na https://www.burrowsfargion.com/au%C5%A1ra-kaminskait%C4%97 )
Zmena perspektívy
Posunutie perspektívy, zmena spôsobu, akým pristupujeme ku kreatívnym úlohám alebo výzvam, je zložitá záležitosť. Vyžaduje si schopnosť mentálne si vytvoriť odstup, zastaviť sa a odkloniť sa od zvyčajných ciest napredovania. Táto mentálna „medzera“ môže byť znepokojujúca, pretože skúsení umelci môžu mať pocit, že napriek dlhoročným skúsenostiam začínajú od nuly. Ide o proces, ktorý si vyžaduje prax a disciplínu.
Čo prináša zmena perspektívy?
Počas života si vytvárame jedinečné vzorce vnímania a interpretácie, ktoré nám pomáhajú orientovať sa vo svete. Keďže sme si tieto mentálne modely vytvorili sami (vplyvom rôznych faktorov), vieme ich aj sami meniť. Vyžaduje si to vedomé rozhodnutie a konzistentné úsilie pozerať sa na každú situáciu novým pohľadom. Týmto spôsobom odhaľujeme rôzne detaily a súvislosti, čo nám umožňuje vnímať veci novým a objasňujúcim spôsobom.
Schopnosť pristupovať k problému, zadaniu alebo výzve v umeleckom procese z viacerých perspektív vedie k vytvoreniu komplexnejšieho obrazu. Skulptúru v galérii si prezeráme z viacerých strán, aby sme získali komplexnejší zážitok. Riešenie kreatívnej výzvy pristupovaním k nej z rôznych uhlov odkrýva väčší výber – ukážu sa viaceré riešenia, ktoré vedú k ďalšiemu kreatívnemu rozhodovaniu.
Každý tvorca či tvorkyňa pozná mučivú situáciu, keď sa v tvorivom procese nevie pohnúť ďalej. Skúsenejší umelci si už našli rozličné metódy, ako prekonať takéto momenty, pre začiatočníkov môže byť táto situácia frustrujúcejšia.
Známy spôsob skúsených umelcov či vedcov, ako dosiahnuť nový pohľad na problém v tvorivom procese spočíva v osvojení si „mysle začiatočníka“. Táto stratégia je náročná, pretože si vyžaduje odložiť bokom svoje skúsenosti a hlboké znalosti svojho odboru, čo môže paradoxne brániť tvorivosti. Mnohí geniálni umelci a umelkyne si aj vo vyššom veku dokázali zachovať schopnosť pozerať sa na svet „detskými očami“, teda s otvorenosťou a nevyčerpateľnou zvedavosťou.
Využitie nástrojov, techník či postupov používaných v iných umeleckých oblastiach stimuluje schopnosť vidieť choreografické problémy z iného uhla pohľadu. Príkladom môže byť francúzsky choreograf Xavier Le Roy, ktorý sa po štúdiu biológie začal venovať tancu. Jeho prístup k práci s telom priniesol do tanca nový pohľad. Linka na krátku ukážku Self Unfinished Xaviera Le Roy tu.
Rovnako spolupráca umelcov z rôznych umeleckých disciplín podporuje skúmanie priesečníkov a čerpanie z viacerých uhlov pohľadu. To obohacuje všetky strany a prináša výsledky, ktoré môžu rezonovať u širšieho publika.
Využitie nástrojov, techník a postupov „požičaných“ z iných umeleckých oblastí často stimuluje hľadanie analogických riešení. Spozorovanie súvislostí medzi zdanlivo nesúvisiacimi vecami často vedie k inovatívnym riešeniam.
Osobne som zistila, že priestorové zmeny mi pomáhajú pri tvorbe choreografie zmenou uhola pohľadu. Hovorí sa, že Kandinský objavil abstrakciu tým, že si všimol nový význam obrazu, keď ho náhodnou položil na stojan inou stranou dopredu. Mám rada túto historku, pretože mi pripomína kreatívny potenciál náhody.
Niekedy však v tvorivom procese takým náhodám treba pomôcť. Napríklad pri pozorovaní choreografie sa často premiestňujem a skúmam ju z rôznych uhlov pohľadu. To mi poskytuje nový pohľad na materiál a podnecuje nové nápady, ktoré by sa s existujúcim pohybovým materiálom dali ešte vyskúšať.
Zaujímavé výsledky možno tiež dosiahnuť prenesením pohybového materiálu do inej priestorovej orientácie (napríklad z vertikály do horizontály či opačne, napríklad zo stoja do ľahu). Tento kompozičný postup ďalej kreatívne rozvíja existujúci pohybový materiál a prináša nové riešenia i perspektívu na telo, pretože sa zmeneným podmienkam musí prispôsobovať, čo vedie k zaujímavým zmenám v pohybe.
Prečo potrebujeme zmenu?
Vo svojej umeleckej prax prostredníctvom tanečnej techniky či kompozičných metód rozvíjame určité návyky, ktoré sa ako zažité skúsenosti stávajú naším stelesneným poznaním. Zároveň však cítime aj potrebu ich meniť. Nevyplýva to len z potreby vytvárať nové výtvory a nápady, ktoré sa nedajú dosiahnuť zavedenými tvorivými metódami. Je to aj prirodzená adaptácia zdravého jedinca, ktorú poháňa túžba po osobnom raste a pocite pohody.
Okrem toho každá umelkyňa či umelec musí vo svete umenia „prežiť“. To presahuje obyčajné ekonomické prežitie, ktoré zahŕňa zarábanie si na živobytie umeleckou prácou. Zahŕňa schopnosť prosperovať na umeleckej scéne a získavať rešpektovanú pozíciu (rast). Existuje zložitá súhra psychologických a ekonomických faktorov, ktoré sú v živote každého umelca a umelkyne nevyhnutné. Niektorí uprednostňujú ekonomický aspekt, iní uprednostňujú naplnenie svojej umeleckej vízie (čo býva často nezlučiteľné s ekonomickou prosperitou).
Umelecká vízia je zaujímavým aspektom cesty umelcov. Je úzko spojená s osobným rozvojom a celoživotným vzdelávaním. Núti umelcov a umelkyne získavať nové zručnosti a vedomosti, vyžaduje si vystupúpenie z komfortnej zóny a púšťanie sa do neúnavného hľadanie. Je to práca, ktorá prináša vnútorné naplnenie, aj keď jej plody sú pre divákov často neviditeľné. V prípade choreografie je závislá aj od pochopenia a ochoty ostatných spolupracovníkov, od ktorých je choreograf*ka závislá.
Umelecká tvorba je, podobne ako život, dynamický proces. Jej súčasťou sú aj obdobia stagnácie. Jej prežívanie a riešenie závisí aj od toho, či je motivácia v tvorbe choreografov vnútorná alebo vonkajšia. Ak je motiváciou ekonomický prospech závislý na rýchlej produkcii diel, o ktoré má trh záujem, skôr či neskôr nastupuje rutina. Nie je dostatok času na tvorivú hru, experimentovanie s obmedzeniami, či hľadanie iných uhlov pohľadu – treba využiť to, čo sa predtým osvedčilo.
Tento prístup však nepodporuje inovácie a pokrok. Iba udržiava to, čo funguje, čo je zavedené a čo je dočasne žiadané. Spoločnosť sa vyvíja, technológie pretvárajú jej štruktúry a spôsob fungovania umenia v digitálnom veku tiež prechádza transformáciou.
Digitálne technológie ako perspektíva?
Digitálne technológie ponúkajú jedinečnú perspektívu a nepochybne slúžia ako prostriedok na podporu inovácií aj pri tvorbe choreografie. Osobne ako človek, nie celkom technicky založený, možno nezdieľam rovnakú mieru nadšenia pre rôzne technologické vychytávky. Zároveň je mi jasné, že používanie digitálnych technológií prináša zmenu perspektívy, ktorá vedie k výraznému pokroku v rôznych umeleckých oblastiach vrátane filmu, hudby, výtvarného umenia, fotografie a ďalších. Okrem toho oceňujem obrovské rozšírenie možností osloviť širšie publikum a propagovať tanec prostredníctvom digitálnych technológií.
Zatiaľ som však bola svedkom len niekoľkých tanečných predstavení, ktoré efektívne využívali digitálne technológie spôsobom, ktorý ma zaujal. Samotný digitálny prenos tanca cez obrazovku nedokáže zachytiť silu a účinok živého predstavenia pre väčšinu divákov. Živé predstavenie pracuje s bezprostredným ľudským spojením, ktoré umožňuje priamy prenos energických vibrácií medzi prítomnými telami tanečníkov a divákov. Tento spojenie sa nedá nahradiť iba digitálnymi prostriedkami. Online predstavenia počas pandémie jasne zvýraznili túto skutočnosť.
Ďalším dôležitým aspektom je skutočnosť, že súčasný tanec často zapája interakciu s divákmi vo fyzickom priestore do prezentácie tvorby, čím vytvára zmyslový zážitok, ktorý sa ťažko prenáša digitálnymi technológiami. Odborný termín „senzorická hĺbka“ priliehavo opisuje túto charakteristiku živého umenia. Zahŕňa nielen individuálny proces percepcie umeleckého zážitku, ale aj sociálnu interakciu, ktorá vytvára kultúrnu komunitu a spoločný kultúrny priestor.
Prečo je dôležité, aby umelci a diváci vytváranie spoločného kultúrneho priestoru je pre umelcov a divákov kľúčové, pretože vnímanie predstavenia má priamy hlboký účinok na človeka. Aktivizuje všímavosť k detailom, kultivuje zmysel prítomnosti, podporuje zážitok istého spomalenia, stimuluje uvažovanie na základe zmyslových podnetov a spája človeka s jeho vnútornými procesmi – predstavami, myšlienkami a emóciami vyvolanými bezprostrednou skúsenosťou na predstavení.
Živá skúsenosť presahuje možnosti technológie, pretože bezprostredné vnímanie a reakcie človeka sú nepredvídateľné, jedinečné a nedokonalé. Autenticita týchto skúseností stále zostáva tajomstvom. Skúmanie toho, ako nám digitálne technológie môžu pomôcť pochopiť tieto aspekty prežívania telesných skúseností, je fascinujúcou otázkou. Nedávno som sa zúčastnila na prezentácii umeleckého výskumu mladého slovenského umelca Jakuba Cerulíka, ktorý sa inšpiratívnym spôsobom zaoberal podobnými otázkami. V jeho práci som si všimla zaujímavý potenciál prelínania živých a digitálnych prvkov.
Choreografická skica: Obmedzenie a perspektíva
Pri tvorbe choreografickej skice pre tento blog som sa zamerala na vytvorenie priestorovej ilúzie nastavením perspektívy nadhľadu pozorovateľa (kamery). V spolupráci s tanečnicami Silviou a Chilli, som skúmala pohyb obmedzený na dolné končatiny s využitím steny ako opory.
Podobne ako v predchádzajúcich choreografických skiciach, obe tanečníci vedú dynamický pohybový dialóg, pričom sa vzájomne ovplyvňujú svojimi pohybmi. Na rozdiel od pohybového dialógu dosiahnutého prostredníctvom integrácie pohybu a dychu v choreografickej skici „Tanec dychu“ v predchádzajúcom blogu (tu) je pohyb v tejto choreografii skôr štruktúrovaný než improvizovaný. Vytvorili sme pevný choreografický rámec, čo umožnilo tanečniciam reagovať na seba navzájom formovaním choreografie z hľadiska formy, načasovania a priestorových aspektov choreografie s väčšou mierou presnosti a kontroly.
Milé čitateľky a čitatelia, ak sa so mnou podelíte o svoje myšlienky a skúsenosti na túto tému, veľmi ma to povzbudí pri písaní ďalších blogov. Ďakujem za vaše komentáre.
Marta