CHOREOGRAFICKÉ POZNÁMKY 9: KEĎ DYCH FORMUJE TANEC

 

Dýchanie, primárny pohyb ľudského tela, zostáva zväčša nepostrehnuteľnou súčasťou tancovania, dokonca aj pre samotných tanečníkov. Dýchanie však môže v tanci znamenať viac než len nevyhnutnú fyziologickú potrebu. Dýchanie môže byť významným zdrojom inšpirácie, ktorá ovplyvňuje tvorbu hlboko cíteného pohybu s výnimočnou kvalitou a frázovaním. Zvedomenie dychu môže zmeniť tanec na živé vyjadrenie prítomného okamihu.

 

Dýchanie a tancovanie

Dýchanie je pre mňa esenciou holistického prístupu k životu a k umeniu. Moje štúdium somatických systémov kultivovalo popri tanci citlivé vnímanie dychu ako základu tancovania. Dýchanie sa pre mňa zmenilo z automatickej funkcie na zásadný element mojej tanečnej praxe, s ktorým pracujem vedome. Zladenie pohybu s dýchaním rozširuje moju skúsenosť z tancovania a robí ho plnším a živším. V tomto blogu by som sa chcela podeliť o myšlienky a skúsenosti, ktoré sú pre mňa inšpiratívne pri tancovaní rovnako ako pri tvorbe choreografie.

„Našťastie väčšina z nás pri intenzívnom tanci vôbec nevenuje pozornosť svojmu dýchaniu, takže múdrosť nášho tela preberá kontrolu,“ píše Irene Dowd v Taking Root to Fly.

Plne súhlasím s pripomienkou: tento princíp platí vtedy, keď „múdrosť nášho tela“ nebrzdia nevhodné postojové a pohybové návyky, ktoré ovplyvňujú aj dýchanie. Pozornosť venovaná spôsobu, ako pri tanci dýchame, je kľúčom ku kvalite pohybu. Nemyslím tým kontrolovanie dýchania, ale vylaďovanie vzájomnej synergie pohybu tela a dychu.

Nebudem sa venovať detailom funkčného dýchania, ani mnohým benefitom, ktoré harmonizácia pohybu a dychu tanečníkom prináša. Súčasný tanec chápe telo ako organický celok, preto je v ňom dýchanie často v centre pozornosti. Ja osobne preferujem využitie brušného dýchania ako funkčného základu, o ktorý sa môžem oprieť pri experimentovaní s expresívnym potenciálom dychu ako dynamického elementu tanca. Táto preferencia súvisí so škálou tém, ktoré chcem v tomto blogu preskúmať, a podporuje porozumenie aspektov, ktorým sa chcem venovať.

 

Epistemologický pohľad na dych

Pojem dych je z historickej perspektívy úzko prepojený s pojmami životná sila a božský vplyv. Latinské slovo inspiratio (inšpirácia) pochádza zo slova inspirare, čo znamená vdychovať, dýchať („in“ znamená do, „spirare“ znamená dýchať). Výraz bol chápaný doslovne ako akt vdychovania, ale aj metaforicky ako proces vdychovania života alebo ducha, čo tiež odhaľuje koreň slova spirit (duch) spojeného s podstatou dychu.

Aj v stredoveku bol v našej civilizácii akt dýchania stotožňovaný s dušou alebo životnou silou – neviditeľnou energiou, ktorá oživuje ľudské telo. Význam slova inspiratio tak z epistemologického hľadiska presahuje jednoduchý fyziologický akt dýchania a zahŕňa proces, ktorý umožňuje človeku získať božské vedenie, múdrosť, respektíve vhľad. Táto koncepcia je ukotvená vo viere, že človek získava tvorivosť a poznanie z vyššej úrovne rôzne pomenovávanej ako Kozmos, Boh, Tao a i..

V slovenčine nie je zjavná priama jazyková spojitosť medzi slovami „dýchanie“ a „inšpirácia“. Nachádzame ju len v románskych jazykoch, ktoré sa vyvinuli z latinčiny a prevzala ho aj angličtina v podobe výrazu inspire. Význam slova inšpirovať je spojený s tvorivosťou, motiváciou a náhlym pochopením. Inšpirovať znamená stimulovať alebo povzbudiť, čo v prenesenom význame znamená aj vdýchnuť niekomu život v zmysle energie alebo myšlienky. Inšpiráciu tiež chápeme ako motiváciu k tvorivým aktom, ktoré presahujú každodenné rutinné konanie či myslenie, preto sa zvyčajne spája s filozofiou, umením alebo vedou.

Inšpirácia chápaná ako most medzi individuálnym a univerzálnym, hmatateľným a nehmatateľným, vyjadruje odvekú ľudskú túžbu byť v spojení s niečím, čo presahuje bezprostredne vnímanú realitu a dáva životu človeka hlbší zmysel. Inšpirácia je tak pojem odrážajúci potrebu človeka hľadať poznanie, prejavovať tvorivosť a napĺňať pocit plnohodnotného účelu života.

V 20. storočí prevládol vedecký svetonázor, ktorý striktne oddelil individuálne od univerzálneho a presunul mystický koncept „dychu života“ do súkromnej sféry človeka. Hoci kvantová fyzika spochybňuje takéhoto pevné oddeľovanie, jej detaily sú mnohým nejasné. Pri praktizovaní dychových cvičení preto hovoríme o neurčitých pocitoch „prílevu energie alebo života“, ale sme ďaleko od ich chápania ako prepojenia ja s univerzom. Hoci si racionálne uvedomujeme, že dýchanie nás všetkých spája cez spoločný akt dýchania toho istého vzduchu, zriedka to chápeme ako podstatu svojho bytia či prejav spojenia s existenciou ako takou. Umenie presahujúce hranice vedy ponúka slobodný priestor na skúmanie týchto presahov; zvlášť tanec so svojím intímnym spojením telesného cítenia a imaginácie.

Aspekty dýchania, ktorým sa budem venovať, presahujú bežné vnímanie. Ich praktizovanie podnecuje zjednotenie tela a mysle spôsobom, ktorý sa líši od zažitej skúsenosti a vzdelávania – je to jednoducho niečo, s čím sme sa v škole nestretli. Tento proces si vyžaduje sústredenú pozornosť a rozvinutie kapacít, ktoré v nás driemu často nedotknuté. Pochopenie ich skutočného významu a jeho využitie v umeleckom výraze nie je okamžité. Vyžaduje si pozornosť a disciplínu, kvality ku ktorým majú tanečníci veľmi blízko a sú schopní ich udržiavať.

 

Dych a uvedomenie plynutia

Hlbšie ponorenie sa do vnímania dychu ako ustavične plynúceho toku existencie môže viesť k transcendentnému zážitku, keď sa vedomie rozšíri za hranicu bežného vnímania. Rytmicky sa striedajúce vlny nádychu a výdychu môžu byť pociťované ako melódia bytia, ktoré je súčasťou všetkého, čo je. Dych, nepočuteľný a takmer neviditeľný, je stále prítomný. Stelesňuje symbol a esenciu života súčasne. Tanečníci, citliví k najjemnejším pohybovým záchvevom a pocitom, môžu zažiť takýto zážitok pri úplnom odovzdaní sa toku dychu, ktoré umožňuje harmonicky rozoznieť celé telo.

Naladenie sa na voľné plynutie dychu dnu a von rozširuje vnímavosť. Keď začneme vnímať nádych ako načerpanie novej, osviežujúcej výživy, premení sa tok dychu na zdroj vitality vyživujúci nielen telo, ale aj myseľ. Pri uvedomení si výdychu ako spôsobu spojenia nášho vnútra so svetom okolo, ktorému niečo zo seba môžeme odovzdať – vrátane našich ťažkostí a trápení – môžeme pocítiť prílev uvoľnenia a upokojenia. Tento nekonečný cyklus prijímania a uvoľnenia kultivuje hlboký pocit jasnosti a pokoja v striedavom rytme napĺňania a vyprázdňovania.

Tento vrodený rytmus, pokiaľ prebieha pokojne a hlboko, poskytuje živú rezonanciu telu, upokojenie mysli a stimuluje inšpiráciu v duši. Akt dýchania, jednoduchý ale bazálny, otvára dvere k našej vnímavosti a pestuje spojenie s našou najhlbšou podstatou, jej pokojom a intuitívnou múdrosťou. To je ostatne zmysel dychových cvičení väčšiny spirituálnych praktík. (Z vedeckého pohľadu súvisí s činnosťou parasympatickej vetvy nervového systému.)

Výdych nielen podporuje uvoľnené rozprestretie do priestoru, ale poskytuje možnosť spočinúť na zemi. Umožňuje telu aj mysli zbaviť sa nepotrebných zvyškov, a bráni tak produkcii škodlivých odpadov (v tele rovnako ako v mysli). Jemný príliv a odliv dychu tak formuje naše bytie v každom okamihu. Len od nás závisí, či prúdi v harmónii s našimi vnútornými pocitmi a v spojení so svetom okolo, alebo stagnuje a vytvára blokády rušiace hladké plynutie nekonečného toku.

Skúsenosť plynutia (flow) znamená tiež nevyhnutné odovzdanie sa prítomnému okamihu a pripustenie prechodnej podstaty existencie. Nechať dych plynúť zároveň znamená prijať pominuteľnosť, ktorá definuje ľudskú existenciu. Toto porozumenie môže človeka hlboko oslobodiť, hoci zostáva až do posledného okamihu života tajomstvom.

Inšpirácia pre prax: Predstavte si svoje pľúca ako „perinu“ jemne nadnášajúcu vaše srdce, ktoré sa môže do nej s ľahkosťou a dôverou vnoriť. Ako môžete túto predstavu preniesť do kvality svojho pohybu? Táto predstava umožňuje porozumieť skutočnosti, že zvedomenie dýchania neznamená jeho riadenie, ale vedomé pozorovanie jeho prirodzeného priebehu, bez narušenia voľného plynutia dychu.

 

Dych a vnímanie priestoru

Praktizovanie vedomého dýchania je proces, ktorý umožňuje rozvinúť citlivosť k vnímaniu priestorovosti prostredníctvom vlastného tela. Priestor zvyčajne vnímame vizuálne – odhadujeme jeho tri rozmery, aby sme sa v ňom bez problémov pohybovali. Zameranie pozornosti na pohyb dýchania nám však umožňuje celkom iný priestorový zážitok: kultivuje uvedomenie si vnútorného priestoru tela cez kinestetický vnem. Dýchanie nám odhaľuje, že naše telo nie je „prázdne“. Hoci vieme, že vo vnútri tela máme rôzne orgány, pokiaľ však fungujú zdravo, necítime ich, akoby ani neexistovali. Precítenie dýchania tak pomáha zvedomeniu plnosti vlastného tela zvnútra.

Dýchanie, prameniace hlboko vnútri tela, telesne cítime ako zväčšovanie a zmenšovanie vnútorného priestoru tela, osobitne oblasti hrudnej a brušnej dutiny. Toto zväčšovanie vnútorného priestoru preciťujeme aj ako jemné rozprestieranie tela smerom z jeho centra von do vonkajšieho priestoru a naopak, zmenšovanie vnútorného priestoru preciťujeme ako stiahnutie z vonkajšieho priestoru dnu do centra tela. Týmto spôsobom akt dýchania vytvára most medzi nami a vonkajším okolím, siahajúcim za hranicou pokožky nášho tela.

Dych nám tiež umožňuje uvedomiť si rozsah kinesféry tela – osobného priestoru v dosahu častí tela, ako som opísala blogu tu. Toto uvedomenie sa stáva obzvlášť zjavné, keď naplno natiahneme von všetky časti tela (končatiny a chrbticu), alebo naopak, keď ich pritiahneme dnu k centru tela do polohy embrya. Oba typy pohybu prinášajú hlboké uspokojenie, pokiaľ sú v súznení s našou vnútornou potrebou natiahnuť sa do sveta, alebo sa vrátiť k sebe.

Tento aspekt vzájomného vzťahu priestoru a dýchania sa spája s ďalšou dimenziou: zameraním našej pozornosti, keď ju projektujeme von na okolie, alebo dnu, do seba. Symbiotické spojenie medzi touto vnútornou a vonkajšou oblasťou je kľúčovým princípom harmónie nášho zdravého bytia. Pocit nepohody sa v istej chvíli objaví, pokiaľ sme stále „vo vnútri“ alebo len „vonku“. Takéto jednostranné zameranie pozornosti narúša organickú rovnováhu nášho zdravého fungovania.

Dýchanie môže slúžiť ako mocný nástroj na pochopenie a nastavenie tejto rovnováhy. Metaforou nerovnováhy je zotrvávanie buď v nádychu, reprezentujúce na seba zameraný pohľad charakteristický ustavičným prijímaním, alebo zotrvávanie vo výdychu symbolizujúce von zameraný pohľad (na iných) charakteristický ustavičným dávaním. Hoci zložité vzájomné vzťahy medzi fyziologickými procesmi a oblasťami cítenia, vnímania a myslenia nie sú všeobecne dostatočne pochopené, tanečníci ich často vnímajú a využívajú intuitívne.

Inšpirácia pre prax: Predstavte si prúd dychu ako prúdi nahor a nadol vnútorným priestorom vášho tela prepájajúc hlavu, hrudník a panvu. Spojenie nádychu s prúdom nadol a výdychu s prúdom nahor umožňuje zakúsiť nové pocity a telesné uvedomenie. Skúmajte, ako môže tento prúd vo vnútri vášho tela stimulovať váš tanec? Aké jedinečné kvality sa prejavia vo vašom tanci, keď pracujete s touto predstavou?

 

Dych a pociťovanie tiaže tela

Metafora dávania a prijímania využitá pri praktizovaní dýchania, môže osvetliť ďalší aspekt našej psychofyzickej existencie – cítenie tiaže, ktoré je spojené s dýchaním, aj keď to nie je na prvý pohľad zjavné. Už krátka prax s dychovými cvičeniami odhalí túto spojitosť: pocit tiaže a hlboké uvoľnenie tela sú úzko spojené s pokojným, prehĺbeným dýchaním.

Hlboké uvoľnenie organizmu je často spojené s pocitom ťažoby. Tento pocit vyplýva z vypnutia aktivity antigravitačných svalov, čo umožňuje telu naplno sa poddať gravitácii – sile, ktorej bežne odolávame. Prijatie tohto vplyvu, namiesto ustavičného odporu proti nemu, môže byť veľmi oslobodzujúci pocit. Umožňuje tiež všimnúť si ďalší faktor – všadeprítomnú opornú silu podlahy pod nami.

Bežne si nie sme vedomí podpory podlahy, a tak ju často nevyužívame vo svoj prospech. Snažíme sa konať proti gravitácii využívajú iba vlastné sily tela, čím zbytočne vyčerpávame svoje energetické zdroje. Využitie podpory podlahy – doslova podpory Zeme – nám nielen šetrí energiu, ale dáva nám aj pocit ukotvenia v prítomnom okamihu. Toto uzemnenie je vitálnym zdrojom nielen pre fyzickú a psychickú pohodu, ale vyživuje aj performatívne kvality tanečníkov, napĺňajúc ich prítomnosť a pohyb hlbokým pocitom „bytia“ tu a teraz.

Ako nám môže pomôcť dych precítiť toto spojenie? Pripomína nám, že po výdychu – uzemňujúcej a uvoľňujúcej aktivite – prichádza nádych, ktorý prináša energizujúcu mobilizáciu. Tento cyklus uvoľnenia vytvára priestor na nabíjanie, osvieženie a stimuluje našu schopnosť dynamicky sa hýbať s pocitom vnútornej rovnováhy. Tento základný cyklus, hoci celkom prostý, je niečo, na čo pri tanci často zabúdame.

Keď dokážeme objať naše „tu a teraz“, dokážeme sa od tohto miesta opory odtlačiť do priestoru a zažiť dynamickú skúsenosť pohybu vedenú a podporenú dychom. Toto porozumenie slúži ako katalyzátor, a vedie nás k detailnejšiemu oceneniu vzťahu dychu, rovnováhy a pohybu – zahŕňa telesnú, emocionálnu a intelektuálnu dimenziu. Z tohto súladu vyrastá tanec, ktorý je súčasne silný aj citlivý, energický aj jemný, rozhodný aj mäkký, výbušný aj ľahučký, meniaci sa aj nekonečný.

Inšpirácia pre prax: Predstavte si kvetinu spočívajúcu vo vašom pupku, jej okvetné lístky sa pri nádychu pôvabne otvárajú a pri výdychu jemne zatvárajú, vyžarujúc energiu do okolia a späť. Precíťte, ako ľahko môže táto predstavovaná kvetina jemne rozhýbať vaše centrum (váhu) a následne celé vaše telo niesť do priestoru? Pozorujte, ako sa zmení kvalita vášho pohybu, keď sa rytmus otvárania a zatvárania kvetiny zintenzívni, stelesňujúc v intenzívnu organickú živosť. Ako to ovplyvní dynamiku a výraz vášho tanca?

 

Dych a skúsenosť času (rytmu)

Dýchanie môže pomôcť tanečníkom zažiť výnimočným spôsobom čas, pretože dýchanie je kontinuálne trvajúci pohyb, ktorý sa prispôsobuje svojou dĺžkou naším potrebám – tieto jemné zmeny si v bežnom živote takmer vôbec neuvedomujeme. V tanci však môžeme túto schopnosť pôsobivej kvality dychu využiť ako prostriedok expresívnej živosti tela.

Časovosť dychu úzko súvisí s našim emočným prežívaním, pretože rôzne emócie môžu výrazne ovplyvniť rytmus nášho dychu – skracujúc ho v okamihoch napätia a predlžujúc ho v stave pokoja. Tieto zmeny sa dejú podvedome, riadené sofistikovaným mechanizmom autonómneho nervového systému. Zároveň však máme obrovskú výhodu – schopnosť vedome modulovať dĺžku a priebeh dýchania. Pre tanečníkov to má dva významné benefity. Môžu sa naučiť prehĺbeným dýchaním uvoľniť stres a zvýšiť svoju psychofyzickú pohodu. Môžu však aj jedinečným spôsobom rozvinúť svoje performatívne kvality, keď využijú kontrolu dychu ako prostriedok naplnenia svojho pohybu hlbším precítením toku bytia.

Medzi tieto výhody patrí organická muzikalita pohybu ukotvená v esencii sprítomneného dychu. Dych, vždy prebiehajúci teraz – nás ukotvuje v prítomnom okamihu, čím sa stáva vynikajúcim prostriedkom na prehlbovanie performatívnej skúsenosti. Keď sa tanečníci naladia na precítenie temporality svojho dychu – jeho plynúcu, ale stálu prítomnosť – môžu ho modelovať s hravosťou a potešením. Táto spontaneita podnecuje vznik expresívnej kvality pohybu, pretože naše emócie sú s dychom hlboko podvedome prepojené. Tak sa otvoria nekonečné možnosti varírovania melódie a rytmu dychu v spojení s pohybom tela a jeho prežitkom. Tanec a dych sa stanú jedno – dych tvaruje tanec a tanec stelesňuje dych.

 

Choreografické skúmanie dychu ako sily formujúcej tanec

Všetky vyššie uvedené myšlienky a skúsenosti smerovali k vytvoreniu krátkej choreografickej skice s názvom Tanec dychu. Choreografické skúmanie viedlo cez hlbšie porozumenie fenoménov priebehovosti, priestorovosti a časovosti prostredníctvom stelesneného dychu k rozšíreniu expresívnych kvalít pohybu tanečníc.

 

 

V tejto choreografickej skici slúži dych ako hlavný iniciátor každého pohybu tanečníc. Najprv sme sa hrali s tempom dýchania – skracovaním alebo predlžovaním jeho trvania – a s využitím pauzy, keď bol dych na moment zadržaný. Následne sme skúmali možnosti iniciovať silnejšie alebo jemnejšie impulzy v nádychu alebo výdychu, experimentujúc s rôznym rytmickým a dynamickým frázovaním dychu a jeho vplyvom na pohyb.

Fókus sme najprv zameriavali na vnímanie vnútorného priestoru tela – ako sa dych hýbe vo vnútri tela pri takomto „choreografickom“ tvarovaní. Následne sme nechali pohyb dychu rezonovať v celom tele, skúmajúc potenciál dychu rozhýbať telo ako celok. Osobitne sme si všímali ako reaguje na modelovanie dychu chrbtica a ako sa následkom jej pohybu mení vzájomný vzťah hlavy, hrudníka a panvy. Rozvinutie tohto pohybu umožnilo zapojiť aj horné a dolné končatiny, mobilizujúc váhu tela do komplexného pohybu.

Od začiatku sme s tanečnicami Silviou a Chilli do tohto procesu zapájali aj ozvučenie dychu, uvedomujúc si, že ozvučený dych je v ich vedomí viditeľne prítomnejší (rovnako ako vo vedomí divákov). Počuteľný dych dokázali tanečnice ľahšie modelovať v koordinácii s pohybom tela. Zároveň ozvučenie dychu zapájalo aj uvedomenie si prepojenia hlavy s hrudníkom a panvou. Uvedomenie si a precítenie tejto prepojenosti spolu s otvorenosťou týchto vnútorných telesných priestorov výrazne zlepšilo schopnosť tanečníc organicky koordinovať pohyb. To následne obohatilo výrazové kvality a dynamiku pohybu.

Ozvučenie dychu otvorilo tanečniciam cestu skúmať ďalšie úrovne a dimenzie vzťahu pohybu a dychu. Dych bol vždy hlavným iniciátorom pohybu a všetky časti tela nasledovali jeho impulz, intenzitu a trvanie. Zároveň sa stala charakteristika dychu – jeho dĺžka, intenzita a emočné zafarbenie – hlavným komunikačným prostriedkom, prostredníctvom ktorého tanečnice rozvíjali vzájomný pohybový dialóg.

 

Milé čitateľky a čitatelia, ak sa so mnou podelíte o svoje myšlienky a skúsenosti na túto tému, veľmi ocením vaše komentáre 🙂

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                    Marta

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *