Každý choreograf či choreografka sa snaží vytvoriť dielo, ktoré hlboko rezonuje s publikom. Čo to však v skutočnosti znamená a ako sa to dá dosiahnuť? Často sa hovorí, že úspech pochádza buď z geniality, alebo zo šťastia, ktoré vedie k niečomu výnimočnému.
V skutočnosti je však fascinujúce umenie výsledkom kombinácie jasného zámeru, rafinovanej remeselnej zručnosti a schopnosti uvoľniť sa a plne sa ponoriť do tvorivého procesu. Táto rovnováha umožňuje umelkyniam a umelcom objavovať nové oblasti tvorivosti a spájať sa s publikom jedinečným, zmysluplným spôsobom. Dosiahnutie takejto úrovne rezonancie si vyžaduje dôslednú prax, ako dokazujú dejiny umenia.
Čo je rezonancia?
V článku rovnakého názvu sa píše: „Podstatou rezonancie je výnimočný jav, keď sa objekt rozkmitá na rovnakej vlastnej frekvencii ako iný objekt. Predstavte si hojdačky na detskom ihrisku – keď ich rozhojdáte v rovnakom čase a rytme, bez námahy sa vznášajú v dokonalej rezonancii. Tento základný koncept môžeme pozorovať v rôznych aspektoch nášho každodenného života.“ (What is Resonance? Dostupné na: https://science.howstuffworks.com/resonance-info.htm
Podrobnejšie vysvetlenie pôsobenia rezonancie nájdete na You Tube napríklad tu.
V kontexte umenia sa rezonancia vzťahuje na emocionálne, intelektuálne a zmyslové reakcie, ktoré dielo vyvoláva u publika. Tieto reakcie často rezonujú na podvedomej úrovni, zostávajú hlboko osobné a oslovujú priamo každú diváčku či diváka. Je pozoruhodné, že to isté dielo môže u rôznych ľudí rezonovať odlišným, niekedy dokonca protichodným spôsobom.
Emocionálna rezonancia vytvára okamžité spojenie, ktoré často vyvoláva empatiu – spoločnú skúsenosť. Tento emocionálny vplyv je zvyčajne vyvolaný intenzitou určitých umeleckých prvkov (ako je farba, kompozícia alebo rozprávanie príbehu), ktoré vzbudzujú pocity prekvapenia či úžasu, alebo podnecujú k zamysleniu.
Intelekt publika sa zapája do diela prostredníctvom jeho posolstva. Často je posolstvo výzvou pre publikum, aby kriticky premýšľalo, spochybňovalo predpoklady alebo zvažovalo nové perspektívy. Intelektuálny ohlas je obzvlášť silný v konceptuálnom umení, ktoré sa zaoberá sociálnymi, politickými alebo filozofickými otázkami.
Umenie vyvoláva estetické zážitky aj prostredníctvom svojho pôsobenia na zmysly, čím sa telesná rezonancia stáva podstatným aspektom. Prvky ako farba, textúra, forma, harmónia a rytmus – najmä ak sú nečakane harmonické – môžu vyvolať silný zmyslový zážitok. Tieto vnemy sa často spájajú s hlbokými spomienkami, či už príjemnými alebo znepokojujúcimi.
Najsilnejšie umelecké diela pôsobia na všetkých troch úrovniach – emocionálnej, intelektuálnej aj zmyslovej – a vytvárajú mnohostranný zážitok. Napríklad multimediálne diela často intenzívne zapájajú predstavivosť publika. Skvelým príkladom je film so svojou kombináciou vizuálu, zvuku a rozprávania alebo literatúra so svojím vplyvom na predstavivosť čitateľa.
Rezonancia je veľmi subjektívna, ovplyvnená kultúrnym pozadím, osobnými skúsenosťami a citlivosťou každého človeka. Ak však dielo dokáže hlboko zapôsobiť na široké spektrum publika, naznačuje to univerzálnu ľudskú skúsenosť, ktorá presahuje kultúrne alebo historické hranice – má nadčasovú kvalitu.
Rezonancia, ktorá u divákov vytvára hlboké osobné zážitky, úzko súvisí so stavom flow, ktorý umelci a umelkyne zažívajú počas tvorby. Tento stav vedomia opísal americký psychológ Mihály Csíkszentmihályi. Flow je stav inšpirácie, v ktorom je práca vnímaná bez námahy, spojená s prúdom tvorivosti. (Jeho prednášku na TED nájdete na YouTube tu alebo si môžete prečítať viac v jeho knihe Flow).
Ako zvýšiť rezonanciu choreografie
V umeleckom vzdelávaní sa často zdôrazňuje význam umeleckej slobody – a to oprávnene. Rovnako dôležité je však naučiť sa, ako zvýšiť emocionálny, intelektuálny a zmyslový účinok svojej práce. Ako to možno dosiahnuť?
Niet pochýb o tom, že pôsobivosť diela súvisí s rozvojom umeleckých zručností. Čím je dielo technicky dokonalejšie, tým väčší je jeho účinok na publikum. V tanci to znamená zvládnutie tanečnej techniky chápanej ako zručnosť ovládania tela. Keďže však ide o živé, individuálne telo, technika nie je len o vykonávaní pôsobivých fyzických výkonov – ide aj o výrazové majstrovstvo. Vyžaduje schopnosť slobodne a tvorivo komunikovať prostredníctvom tanca.
Schopnosť preskúmať a vyjadriť plný výrazový potenciál tela vytvára silnejší účinok ako len technická dokonalosť. Táto expresívna sila pramení z otvorenosti voči rôznym metódam práce s telom a mysľou spolu so záväzkom celoživotného vzdelávania počas celej tanečnej kariéry.
Hoci silné choreografické zručnosti sa často budujú vďaka dlhodobým skúsenostiam s telom, nemusia sa rozvíjať v mladom veku. Hĺbka výrazu v tanci rastie so skúsenosťami a intelektuálnou a psychologickou zrelosťou, ktoré sú pre choreografiu v konečnom dôsledku dôležitejšie ako pružnosť mladého tela.
Kľúčom k úspechu je autentický prejav. Publikum okamžite vycíti prázdnu formu – niečo, čo je predvádzané bez skutočne prežitej skúsenosti, nemá odozvu. Iba úprimné emócie vyvolávajú empatiu. Táto zásada platí nielen pre choreografiu, ale aj pre samotný život: úprimné emócie hýbu ľuďmi.
Choreografia je teda výmenou, v ktorej rezonujú dva hlasy – hlas tvorcu/tvorkyne a hlas diváka/diváčky. V ideálnom prípade sa skúsenosti a očakávania oboch zladia. Verbálna komunikácia s publikom o zámeroch diela môže pomôcť podporiť toto spojenie, vytvoriť vzájomné porozumenie a hlbokú rezonanciu.
Rozprávanie príbehov je jedným z najsilnejších nástrojov na vytváranie rezonancie. Ako deti sme všetci milovali príbehy – táto forma komunikácie je hlboko zakorenená v ľudskej prirodzenosti. Príbeh zapája predstavivosť aj emócie, aj keď je len naznačený. Tanec síce nie je najpriamočiarejším médiom na rozprávanie príbehov (viac o tom píšem v tomto blogu), ale aj tak dokáže vytvárať obrazy, sekvencie a rytmy, ktoré umožňujú divákom vytvárať si vlastné príbehy. Pina Bausch bola známa tým, že touto schopnosťou vynikala.
Tanec má jedinečné spôsoby, ako vyjadriť univerzálne témy – telo dokáže vyjadriť radosť, lásku, zúfalstvo či konflikt, ktoré rezonujú s divákmi bez ohľadu na ich osobný kontext. Telo vyjadruje tieto emócie prostredníctvom tvarov, kvality pohybu, intenzity, rytmických vzorcov a dynamických kontrastov, ktoré zapájajú zmysly a predstavivosť publika.
Vytváranie rezonancie pre choreografa či choreografku znamená aj otvorenosť voči okolitému svetu – každodennému životu, aj širšiemu svetu umenia. Otvorenosť je nevyhnutná pre inováciu. To, čo pozorujem u iného umelca či umelkyne, ma inšpiruje k vlastnej interpretácii a obohateniu vlastných postupov.
Reflexia vlastných tvorivých rozhodnutí je ďalším spôsobom, ako zvýšiť rezonanciu. Hoci sú choreografické rozhodnutia často intuitívne, občas je potrebné ich prehodnotiť a vylepšiť. Zdokonaľovanie vlastného remesla si vyžaduje sebareflexiu a ochotu hľadať spätnú väzbu. Strach z kritiky by nikdy nemal choreografke či choreografovi brániť v spochybňovaní svojej práce v procese tvorby. Kladenie správnych otázok pomáha budovať sebadôveru a posilňuje tvorivé inštinkty.
Ako rezonovať autenticky
Táto otázka je veľmi široká a ponúka mnoho odpovedí. Osobne som presvedčená, že autentická rezonancia vychádza zo zdravého sebavedomia. Čo to však znamená? V tanci je to úzko spojené s vyhýbaním sa deštruktívnej kritike, ktorá skôr podkopáva sebavedomie, než aby podporovala rast.
Tak ako fyzická pohoda zahŕňa harmonickú rezonanciu každej bunky v tele, aj emocionálna pohoda je nevyhnutná pre tvorivý rozvoj. Skutočná rezonancia si vyžaduje emocionálne zdravie, ktoré umelcovi či umelkyni umožňuje vytvárať zmysluplné diela.
Momenty v predstavení, keď som cítila rezonanciu s publikom, ma vždy napĺňali, potvrdzovali moje tvorivé rozhodnutia a motivovali ma k ďalšiemu experimentovaniu. Každý nový projekt je skokom do neznáma, a hoci sa naň dôkladne pripravujem, naučila som sa nechať sa unášať a veriť, že nakoniec nájdem svoju cestu.
Kľúčom k tomuto procesu je úprimnosť. Publikum dokáže oveľa ľahšie prečítať skutočné emócie než myšlienky, ktoré si vopred „skomponujem“ vo svojej mysli. V tvorivom procese mám veľmi rada aj neočakávané „chyby“, pretože nesú v sebe živosť a často vedú k novým objavom a perspektívam.
Tento prístup mi pomáha nájsť vlastnú umeleckú identitu. Skúmanie môjho vnútra sa stalo neoddeliteľnou súčasťou mojej práce, hoci som do nej musela časom dorásť. Úprimnosť si vyžaduje zraniteľnosť a odvahu. Umenie je pre mňa príležitosťou aj cestou osobného rastu. Tvorivý proces je nekonečný a vždy sa dá objaviť niečo nové – aj keby to bol len malý detail, ktorý som si predtým nevšimla. Každý objav prináša pocit rezonancie a novej motivácie.
Hoci sa kreativita a disciplína môžu zdať ako protiklady, tanec si vyžaduje oboje. Kreativita sa však nedá obmedziť len na fyzickú vytrvalosť. Osvieženie mojej kinestetickej citlivosti prostredníctvom somatickej práce je oveľa dôležitejšie ako nútiť sa do tvrdého tréningu.
Tanec je vo svojej podstate nepretržitý tok energie. Keď sa tento tok zablokuje, pohyb, tvorba a pokrok sa zastavia. Kľúčom k úspechu je pre mňa veci nenútiť, prijať princíp uvoľnenia a nechať veci plynúť. Táto vedomá prax je nevyhnutná na udržanie energie, ktorú tanečnice a tanečníci potrebujú na dosiahnutie úspechu.
Rezonancia a energia
Počas svojej tanečnej kariéry som zistila, že nedokážem vygenerovať v okamihu toľko energie ako niektoré iné tanečnice, ktoré som obdivovala. Nie som výbušný typ. Moja sila spočíva skôr v dôslednosti. Viem, že dokážem pracovať neúnavne, ale potrebujem prestávky na regeneráciu. Postupne som sa naučila viac šetriť energiou – fyzickou aj tvorivou. Viem, že keď som unavená, nie som veľmi kreatívna. Chápem, že potrebujem prácu odložiť a načerpať nové sily.
Americká divadelná režisérka Anne Bogart píše o vzťahu medzi umeleckou tvorbou a energiou:
„V psychologickej výskumnej komunite prebieha diskusia o vzťahu medzi stresom a vyčerpaním ega vo vzťahu k sile vôle, ktorá zasa odráža úroveň energie v tele. Každý deň existuje len obmedzené množstvo paliva, ktoré nám umožňuje sústrediť sa a ktoré nám poskytuje duševnú energiu na zvládnutie výziev, ktoré pred nami stoja. Medzi niektoré z každodenných činností, ktoré môžu vyčerpať palivo, patrí rozhodovanie, zvažovanie možností a vykonávanie sebakontroly.“ (Anne Bogart: The Art of Resonance, s. 123)
Choreografia je proces náročný na rozhodnutia a tieto rozhodnutia často prinášajú stres spôsobený pochybnosťami, či sú správne. Pri tvorivej práci sa snažím uvedomiť si akýkoľvek stres alebo únavu hneď, ako sa začne objavovať. Uvedomila som si, že keď sa tak raz cítim, nemôžem už prijímať rozhodnutia, za ktorými si budem stáť aj na druhý deň, alebo dokonca o týždeň, či o rok. Rovnako dôležité je, aby som si všímala úroveň energie tanečníkov a tanečníc, s ktorými spolupracujem.
Naučila som sa rozpoznať prvé príznaky fyzickej únavy, ktoré sa rýchlo menia na tvorivú únavu a narúšajú tok vzájomnej empatie a porozumenia. V týchto situáciách je často potrebné viac vysvetľovania a telesné zážitky tanečníc a tanečníkov sa môžu dostať do rozporu so slovami, ktorými opisujem to, čo hľadám. Na druhej strane únava sťažuje tanečníkom udržať si telo a myseľ otvorené pre pokyny, ktoré im dávam. To vedie k neefektívnej komunikácii a nežiaducim výsledkom, čo všetkých len viac unaví.
Keď sa to stane, netlačím na vytváranie nového materiálu ani na komponovanie choreografie. Namiesto toho sa sústredím na menej náročné časti tvorivého procesu, ako je zdokonaľovanie dokončených častí alebo dolaďovanie detailov. Niekedy dokonca radšej ukončím skúšku skôr, aby som ušetrila svoju energiu a energiu tanečníc a tanečníkov. Napriek tomu vždy dbám na to, aby som im vysvetlila, čo som si uvedomila a prečo som urobila určité rozhodnutia.
To, ako a kedy prídu tvorivé nápady, nemáme úplne pod kontrolou. Naučila som sa však, že sa môžem zámerne napojiť na kreatívnejší stav. Tento stav zahŕňa harmonizáciu môjho tela, mysle a emócií a zároveň podporuje otvorenosť a zvedavosť. Všetky tri aspekty sa musia zosúladiť súčasne, čo nie je vždy jednoduché.
Snažím sa začať z neutrálneho bodu a postupne rozširovať otvorenosť a zvedavosť v tele a mysli prostredníctvom vedomého dýchania. Vždy sa objaví niečo zaujímavé, hoci to nemusí byť dramatické. Zistila som, že transformácia stresu alebo únavy týmto spôsobom je cennou praxou. Neočakávam každý deň rekordné výsledky, ale s vnútornou disciplínou sa snažím udržiavať vysoký štandard.
Nevyhýbam sa ťažkostiam, ktoré sú nevyhnutné v každom tvorivom procese. Ale zistila som, že ich zvládam efektívnejšie, keď mám na to energiu a odvahu. Mám tendenciu prichádzať s oveľa kreatívnejšími riešeniami, keď som plná energie, v porovnaní s tým, keď som unavená alebo vystresovaná. Vždy, keď na to zabudnem, nevyhnutne sa trápim bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažím. Učím sa, že udržiavanie tejto disciplíny je kľúčom k udržateľnému tvorivému procesu.
Pochopenie rezonancie v tvorivosti
Uvedomila som si, že rezonancia vzniká tam, kde sa naplno prejavuje nadšenie a vášnivé odovzdanie sa. Na druhej strane, prílišná snaha všetko kontrolovať znižuje rezonanciu. V skutočnosti sa pojem „rezonancia“ dá ľahko nahradiť pojmom „tvorivosť“ a vzťah stále platí. Tvorivý proces, ktorému chýba vášnivé odhodlanie objavovať niečo nové, má tendenciu prinášať slabšie výsledky. Vášeň však treba usmerniť tak, aby smerovala k cieľu, a nie aby sa bezcieľne rozlievala.
Čo nastavuje správny kanál pre vášeň v tvorbe? Čo harmonicky vyvažuje vášeň?
Opäť sa vrátim k dôležitosti disciplíny v tvorivom procese. Spájam ju s remeselnou zručnosťou – zvládnutím kompozičnej práce s výrazových zložkami tanca. (O týchto výrazových komponentoch píšem v uvedenom blogu). Zručné uplatňovanie kompozičných pravidiel je nevyhnutné na usmerňovanie pozornosti divákov a na to, aby bola choreografia konzistentná.
Kompozícia je premyslený proces, ale vyžaduje si aj intuitívne rozhodovanie, ktoré sa riadi vyvinutým zmyslom pre presnosť a detail. Nejde len o zvládnutie „techniky“ kompozície alebo uplatňovanie naučených pravidiel. Ide o využívanie týchto pravidiel na vytváranie osobitých nových foriem a obsahov, ktoré odrážajú jedinečný vnútorný svet tvorcu či tvorkyne.
Disciplína je pre mňa praxou pestovania trpezlivosti a vytrvalosti. Tie sú obzvlášť náročné v dnešnom svete, kde sa záujmy a ciele rýchlo menia – možno sú to dve najväčšie výzvy, ktorým čelíme. Čím je život pohodlnejší, tým viac je naša schopnosť vytrvať vystavená skúške. Je ľahké vzdať sa nejakého cieľa, keď sa o pozornosť uchádza toľko iných lákavých možností. Na toto pokušenie sú často citliví najmä umelci a umelkyne. Čo teda môže pomôcť?
Ako hlbšie vnímať rezonanciu
Všimla som si, že rezonanciu vnímam živšie, keď sa sústredím na svoje zmyslové vnemy – zrak, sluch či dotyk. Anne Bogart ponúka zaujímavý pohľad na umenie dívať sa:
„Väčšina každodenného života zahŕňa veľa pozerania, ale málo videnia. Pozeranie je fyzická činnosť, ktorá je definovaná ako otočenie očí smerom k objektu. Vo všeobecnosti sa pozerám tak, aby som nenarážala do vecí. Ak ma vidíte, ako sa otočím, aby som sa pozrela na okoloidúci bicykel, na základe môjho konania môžete povedať, čo robím. Na druhej strane, pozeranie nemusí byť nevyhnutne viditeľné pre niekoho, kto sa pozerá. Videnie si vyžaduje vnímanie zo strany osoby, ktorá sa pozerá.“ (Anne Bogart: The Art of Resonance, s. 54)
Vnímanie zahŕňa reflexiu a môže byť automatické alebo vedomé. Pri vedomom vnímaní predlžujem čas strávený pozeraním alebo počúvaním, aby som si všimla detaily, ktoré si pri rýchlom, automatickom vnímaní nevšimnem. Venujem tiež čas tomu, aby som sa zamyslela nad vplyvom týchto vnemov – aby som pochopila, aký majú na mňa účinok a čo mi hovoria.
Nedávno som sa zúčastnil na predstavení Tectoparty pražského umeleckého zoskupenia Ostružina. Pomohlo mi uvedomiť si, že som schopná počuť a rozlišovať oveľa viac zvukov súčasne, než som si doteraz myslela. K takémuto objavu zvyčajne dôjde, keď svoju pozornosť ponorím do svojich zmyslov hlbšie ako zvyčajne. Zmení sa hĺbka môjho vnímania, čo mi umožní skutočne pocítiť rezonanciu. Jemnejšie aspekty reality, ktoré sú často zatienené hlasnejšími, rýchlejšími alebo silnejšími vnemami, sa zrazu stanú jasnejšími. Tieto dominantné vnemy často otupujú moje vnímanie.
Naladenie sa na citlivejšie vnímanie – či už prostredníctvom počúvania alebo dívania sa – otvára ďalšie dvere: schopnosť odpovedať, a nie len reagovať. Ľudské telo dokáže reagovať na zmyslové podnety v priebehu milisekúnd; je to pozoruhodný organizmus. Táto rýchla reakcia pochádza z najstarších častí mozgu, ktoré pomáhali ľudstvu prežiť a prispôsobiť sa v priebehu tisícročí. Má to však jednu nevýhodu: rovnaká reakcia nastáva vždy, keď sa stretneme s rovnakým podnetom.
Zmena tejto automatickej reakcie si vyžaduje zapojenie prednej časti mozgovej kôry, čo zahŕňa uvedomenie a uvažovanie. Namiesto reakcie na autopilota si vyberáme reakcie na základe premysleného uvažovania. Ako upozorňuje Anne Bogart, v umení, rovnako ako v každodennom živote, potrebujeme viac premyslených reakcií ako reakcií reaktívnych.
Zachytiť rezonanciu si vyžaduje priestor a ticho
Odpovedanie (premyslené reagovanie) je proces zahŕňajúci dva faktory: priestor a ticho. Tie výraznejšie vystupujú do popredia, keď skutočne počúvam. Počúvať znamená vytvoriť v sebe priestor a nechať ho otvorený pre vstup niečoho nového. Znamená to venovať plnú pozornosť zmyslovým vnemom, na ktoré sa sústredím. Keď takto počúvam, prirodzene vzniká chvíľa ticha. V tomto tichu môžem zahliadnuť podstatu, ktorá sa skrýva za viditeľnou formou – či už sú to slová, zvuky alebo tvary. V tomto okamihu ticha sa spájam sama so sebou aj s „druhým“ – osobou alebo vecou, ktorú počúvam.
Pri verbálnych rozhovoroch počúvanie znamená nechať slová hovoriaceho vstúpiť do môjho sveta. Venujem pozornosť obsahu ich slov, ale zvukové vibrácie tiež výrazne ovplyvňujú to, ako tento obsah prijímam. Počúvanie je teda procesom uvoľnenia a reflexie – nechávam slová rezonovať vo svojom vnútri a čakám na odpoveď. Keď sa moja odpoveď zhoduje s posolstvom hovoriaceho, rezonancia medzi nami sa zintenzívňuje a dochádza k vzájomnému porozumeniu.
Ale počúvať môžeme, aj keď sa dívame. V okamihu ticha sa môže veľa zmeniť. Toto ticho si musím vytvoriť tak, že sa zastavím a dám si čas na reakciu. Anne Bogart pripomína, že umenie si vyžaduje takúto pauzu – čo je v ostrom kontraste so zrýchleným tempom, ktoré udávajú moderné technológie, najmä digitálne, ktoré skracujú vzdialenosti a zrýchľujú naše reakcie. „Trpezlivosť a zámerné pozastavenie môžu zintenzívniť naše časové a priestorové skúsenosti a stať sa mocným umeleckým nástrojom na ceste k rezonujúcemu umeniu.“ (Anne Bogart: The Art of Resonance, s. 55-56)
Neuroestetika pomáha vysvetliť rezonanciu
Na záver chcem zdôrazniť, že tento blog nie je rozjímaním o nejakom mystickom jave. Rezonancia ako účinok umenia sa v súčasnosti skúma vedecky. Oblasť neuroestetiky – pomerne mladej disciplíny – skúma, čo sa deje v mozgu, keď tvoríme alebo pozorujeme umenie.
Susan Magsamen, zakladateľka a výkonná riaditeľka International Arts + Mind Lab, priekopníckej neuroestetickej iniciatívy Brain Science Institute na Johns Hopkins University School of Medicine v Baltimore vo svojom článku Your Brain on Art: The Case for Neuroaesthetics píše:
„Sila umenia je tu s nami odjakživa, ale hlbšie pochopenie jeho vplyvu na mozog je relatívne nové. Výskum teraz jasne ukazuje, že prežívanie alebo tvorba umenia vyvoláva dynamickú súhru medzi mozgovými bunkami, ktorá vedie k miliardám zmien ovplyvňujúcich naše myšlienky, emócie a konanie. Tieto poznatky povyšujú umenie na superschopnosť v jeho potenciáli liečiť a posilňovať. Ak by sme mali od základu navrhnúť nástroj na zlepšenie učenia, zdravia a celkovej pohody, vyzeral by skutočne ako umenie.“ (Dostupné online: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC7075503/)
Choreografická skica: Rezonancia tela v priestore
Táto choreografická skica odráža môj zámer nechať na seba pôsobiť rezonanciu okolia a reagovať na ňu pohybom. Počas prázdnin som navštívila krásne miesta, na ktorých som nikdy predtým nebola, a tieto nové zážitky tento zámer nečakane prehĺbili. Otvorila som sa neznámym prostrediam a dovolila som, aby ich dojmy rezonovali v mojom tele. Cítenie času a priestoru zohrávalo výraznú úlohu v tomto procese. Snažila som sa rozšíriť pozornosť na zmyslové vnímanie a navigovať svoje vnútorné cítenie k sviežemu stelesneniu prítomného okamihu. Bol to neuveriteľne obohacujúci experiment.