CHOREOGRAFICKÉ POZNÁMKY 5: STELESNENÝ PRIESTOR

 

Komponovať priestor v choreografii znamená viesť oči divákov tak, že vnímajú nielen telá tanečníkov, ale sú schopní všimnúť si aspoň v niektorých okamihoch aj priestor, ktorý sa pohybom tiel zviditeľňuje. Tanec tak odkrýva fascinujúci fenomén: stelesnený priestor. Kým sa v priestore nedeje pohyb, je pre nás neutrálny, neživý. Tanečníci svojimi telami oživujú priestor a svojou vnímavosťou k nemu ho sprítomňujú. Je to zvláštna metafyzická hra, ktorá divákom pripomína prostredníctvom empatie ich vlastnú priestorovú skúsenosť tela.

 

Tanec priestor vykresľuje – doslova!

V jednom z predchádzajúcich blogov Elementy pohybu (tu) som zaradila priestor medzi vizuálne elementy pohybu, pretože pohyb vnímame predovšetkým prostredníctvom dráh, ktoré časti tela „kreslia“ v priestore, a tým telo ako celok tvarujú. Telo pri tom kontinuálne vytvára priestorové vzťahy k sebe samému (presnejšie k svojmu stredu), k podlahe a ku gravitácii (vertikále). Tieto tri referenčné body sú pri stelesnení priestoru v pohybe kľúčové a zahŕňajú v sebe aj svojbytný význam. Referenčných bodov môže byť samozrejme viac, ale o tom neskôr.

Pohyb rôznych častí tela vykresľuje v priestore rozličné vzorce dráh vytvárajúce obraz (dizajn), ktorý môže mať na diváka silný účinok hoci tento obraz spravidla rýchlo zaniká. Do akej miery dáva pohybovo-priestorový obraz v tanci zmysel, závisí od zámeru choreografa*choreografky. Tvorba významu nie je v žiadnom prípade mechanická v zmysle, keď urobím tento pohyb, bude to mať tento konkrétny význam. Niektoré základné vzťahy tela k vyššie uvedeným priestorovým referenčným bodom (stred tela, podlaha, gravitácia) majú svoje inherentné významy, zároveň však platí, že vzťah tela k priestoru je v tanci vytváraný najmä s estetickým zámerom, preto je plne závislý na predstavivosti, a to predstavivosti choreografa*choreografky rovnako ako divákov.

Zdá sa mi, že existuje istá úmera medzi mierou abstraktnosti tanca (v zmysle obsahu) a vizuálnosťou tanečných obrazov, t. j. čím je tanec abstraktnejší, tým viac vystupuje do popredia jeho vizuálna stránka – priestorové vlastnosti pohybu sú viditeľnejšie. Naopak, konkrétne významy v pohybe vizuálnosť tanca akoby potláčali – priestorové vlastnosti pohybu nie je viditeľné samy o sebe, ale ako inherentná súčasť významu pohybu. Je však mnoho choreografov*choreografiek, ktoré dokážu oboje zviditeľňovať naraz – tanec tlmočí obsah a zároveň je vizuálne veľmi silný. (Ktorí to pre vás sú?)

Je veľmi zaujímavé, že určité vzťahy tela a priestoru (často brané ako samozrejmosť) nesú v sebe inherentné významy a choreograf*ka ich môže buď zámerne vyzdvihnúť (a podporovať tak imagináciu divákov), alebo vôbec nezdôrazňovať. Napríklad telo ležiace na podlahe, môže evokovať spánok, odpočinok, smrť, únavu a podobné významy aj bez toho, aby ležalo na posteli. Deje sa to však najmä vtedy, keď s týmto významom choreograf*ka pracuje zámerne. Význam pohybu totiž nevzniká len jedinou pohybovou akciou, ale celkovým kontextom, ktorý stimuluje imagináciu divákov. V súvislosti s témou priestoru je zaujímavá otázka, akým spôsobom pracujú s imagináciou a evokujú tvorbu významov priestorové vlastnosti pohybu.

Sondra Horton Fraleigh o tom píše: „Priestor prežívame v umiestnení pohybu v priestore, v tom, kam smeruje a ako je navrhnutý; ale prežívame ho aj ako niečo viac. Žijeme ho celý, ako stelesnený priestor. Oblúk tanečníkovho chrbta vyvoláva úplne iný pocit ako oblúk z ocele, plastu alebo betónu. Oblúk tanečníkovho chrbta je tvorený naším vlastným telom-priestorom. Zdvíhanie a klenutie cítime prostredníctvom vlastného stelesnenia – cez ktoré v našom zdvihnutom, vyklenutom oblúku chrbta cítime aj vznášajúci sa a dozadu sa nakláňajúci oblúk ocele. Naše telo-priestor je východiskom pre naše vnímanie a chápanie priestoru vo všeobecnosti.“ (Sondra Horton Fraleigh: Dance and the Lived Body, s. 181)

Ako rozvinúť cítenie priestorových kvalít pohybu tak, aby pohyb/tanec stelesňoval priestor s vizuálne i významovo silným účinkom na diváka? V tomto blogu sa venujem niekoľkým pohľadom, ktoré môžu v tomto smere pomôcť choreografom rovnako ako tanečníkom. Pokiaľ totiž tanečníci vedome nepracujú s priestorovými vlastnosťami pohybu (s plnou pozornosťou ich nestelesňujú a nenapĺňajú ich vlastným významom), s veľkou pravdepodobnosťou zostanú priestorové kompozičné zámery choreografa*choreografky formálne – čo je tiež v poriadku, pokiaľ sa tak rozhodne. Aby však zaujali divákov, musia byť komponované s veľkou dávkou zručnosti.

 

Stelesnený priestor

Je priestorové cítenie pohybu to isté čo cítenie priestoru? Možno sa zhodneme, že každé slovné spojenie vyjadruje zľahka iný aspekt: uvedomené vnímanie priestorových kvalít pohybu a vnímanie prostredia, v ktorom sa pohyb odohráva. Podobne ako prehliadame v každodennom živote svoje telo (o zvláštnom fenoméne, keď sa naše telo pre nás stáva neviditeľné, som písala v predchádzajúcom blogu), aj priestor pre nás neexistuje, kým si ho nezačneme uvedomovať a prostredníctvom pohybu vnímať. Telo je však v každej chvíli od priestoru neoddeliteľné – v nehybnosti spočíva na nejakom mieste, pri pohybe sa v ňom premiestňuje.

Neoddeliteľnosť vzťahu tela k priestoru vystihol francúzsky filozof Maurice Merleau-Ponty slovami: „Byť telom znamená byť viazaný na určitý svet, naše telo nie je primárne v priestore, je z priestoru.“ Merleau-Ponty nám pripomína, že keď berieme priestor ako objekt, ktorý je od nás oddelený, uniká nám istá časť reality nášho bytia. Stelesnený priestor, o ktorý nám v tanci ide, znamená priestor prítomný vo vnímaní tela a pohybu – či už tanečníkmi samotnými alebo divákmi. Naše telo zviditeľňuje priestorové formy, vzťahy a vlastnosti s veľkou presnosťou – venujeme im plnú pozornosť – čím dávame svojmu pohybu zmysel. Netýka sa to len tanca, hoci v tanci je tento fókus kľúčový. Schopnosť existovať vo fyzickom priestore je jedna zo základných životných kompetencií, ktoré sa každý z nás naučí už v detstve.

Bytie (žitie) v trojrozmernom priestore je hlboko vrodená telesná skúsenosť človeka, čo sa odráža vo verbálnom, ale aj grafickom jazyku, ktoré hojne využívajú priestorové metafory. Priestorové metafory sú myšlienkové konštrukty, ktoré prenášajú telesnú skúsenosť vnímania priestoru na nepriestorové pojmy ako napríklad čas, podobnosť či emocionálna hodnota. Napríklad prázdniny považujeme za dlhé alebo krátke, cítiť sa „dole“ znamená únavu či frustráciu, ikona palca smerujúceho nahor znamená, že sa cítime výborne, alebo že veci, na ktorú týmto znakom odkazujeme, dávame pozitívnu hodnotu. Človek tiež intuitívne pochopí, že šípka vľavo (nie šípka vpravo) znamená v prehliadači návrat späť na predchádzajúcu stránku (do minulosti). Tieto metafory sme sa naučili v rannom veku a používame ich podvedome, podobne ako sa s úplnou samozrejmosťou a presnosťou pohybujeme v priestore v každodennom živote.

Je však zaujímavé sledovať, že v okamihu, keď sa učíme určitý nový pohybový úkon (tanečný či netanečný), je potrebné priestorové vlastnosti pohybu pozorne vylaďovať, čo nie je vždy úplne jednoduché. Nervový systém pracuje na plné obrátky, aby splnil požadovaný zámer, pričom využíva uložené a zároveň vytvára nové percepčné mapy pohybu. Zmyslom tejto aktivity v každodennom živote je funkčnosť pohybu – dosiahnutie určitého zámeru, ktorý je motívom aj cieľom pohybového úkonu alebo činnosti.

Čo sa však deje pri tanci, kde funkčný aspekt pohybu v zmysle vykonať určitú úžitkovú činnosť nie je cieľom?

 

Fyzický verzus poetický priestor v tanci

V tanci vytvárame imaginatívny priestor, v ktorom sa odohrávajú vizuálne obrazy, ktoré majú len čiastočné (skôr metaforické) spojenie s reálnym životom. Tvarovanie priestoru v choreografii nie je preto funkčná, ale imaginatívna činnosť – tanečný obraz stimuluje divákov k vytvoreniu imaginatívnej situácie. Imaginatívne obrazy vytvárajú v choreografii všetky elementy pohybu spoločne, priestor má však medzi nimi osobité postavenie, pretože dokáže pretvoriť javisko, či iný performatívny priestor, na „iné miesto“ (podobne, ako to zažívame v snoch). Je však nevyhnutné, aby diváci túto „hru“ pochopili a nechali tanečné obrazy na seba pôsobiť a vlastnou imagináciou ich spoluvytvárali. Myslím si, že úlohou choreografa*choreografky je dostať ich do takého stavu. (V tom vidím úlohu choreografa*choreografky podobnú úlohe filmového režiséra*režisérky.)

Fyzický priestor vnímame najmä prostredníctvom vzťahov objektov, ktoré sa v ňom nachádzajú. Prázdny priestor (Laban nám pripomína, že taký v skutočnosti neexistuje, ale vo sne ho niekedy zažívame) nás desí najmä preto, že nám neposkytuje žiaden referenčný bod, ku ktorému by sme sa mohli vzťahovať ako k pevnému východisku. Tanec sa veľmi často odohráva v priestore bez konkrétnych vzťahov k v ňom existujúcich objektov. K čomu sa potom telo pri tanci vzťahuje?

Táto otázka je zaujímavá najmä, keď si uvedomíme, že tanec je nepretržitý tok zmien pohybu. Je jasné, že priestorový element zohráva pri orientácii v tomto ustavičnom toku zmien kľúčovú úlohu. Laban ponúkol niekoľko referenčných bodov, ktoré túto orientáciu uľahčujú a zároveň pohyb priestorovo spresňujú. Za hlavné referenčné body fyzického priestoru považoval princípy priestoru, ktoré určujú stavbu ľudského tela a dráhy jeho pohybu. Svoju priestorovú teóriu staval ako živú architektúru pohybu tela vytváranú na základe týchto princípov. Ide o fyzikálne zákonitosti, ktoré ľudské telo v pohybe nevyhnutne musí rešpektovať. Vždy ma nadchne, keď vidím, že choreograf*ka dokáže vyjadriť poetickú stránku pohybu využívaním iba základných fyzikálnych zákonitostí priestoru.

Tu sa opäť otvára zaujímavá otázka, ako preniesť funkčnú skúsenosť tela a priestoru do poetickej metafory, respektíve, ako pri tvorbe choreografie skombinovať intuitívne cítenie priestoru a jeho zámerné tvarovanie?

 

Prečo v tanci potrebujeme koncept priestor-objekt

V predchádzajúcom blogu som sa venovala pojmom telo-objekt a telo subjekt, ktoré zaviedla fenomenológia. Keď pri tvorbe choreografie vedome pracujeme s priestorom, t. j. vyberáme z mnohých možností, kde a akým spôsobom v priestore sa bude telo pohybovať, zaujímame k priestoru objektívny postoj. Zvažujeme rôzne priestorové perspektívy či priestorové vlastnosti pohybu. Priestor sa stáva objektom, ktorý v tanci a prostredníctvom tanca modelujeme/tvarujeme. Aby sme to mohli urobiť, musíme akoby „vystúpiť“ z tancovania, pri ktorom vnímame priestor ako neoddeliteľnú súčasť kvality pohybu, a musíme sa naň pozrieť „zvonka“ (objektívne), aby sme zistili, ktorá z priestorových možností prejavuje alebo podčiarkuje zámer, ktorý chceme v choreografii dosiahnuť.

Pri rozvíjaní citlivosti k priestorovým vlastnostiam pohybu sú Labanove priestorové koncepty veľmi užitočné. Poskytujú presné referenčné body, prostredníctvom ktorých sa vieme dobre orientovať a zároveň ísť ďalej – smerovať pohyb do priestoru, ktorý zvyčajne nevyužívame. Analýza však vyžaduje, aby sme „vystúpili“ z prežitku tanca, a s odstupom sa v určitom okamihu mohli detailnejšie pozrieť na to: a) kam pohyb smeruje, b) po akej dráhe tam smeruje, c) v akej úrovni vzhľadom k zemi sa pohyb odohráva, d) prípadne akú vzdialenosť telo/časti tela v priestore prekoná (na základe čoho rozpoznávame rozsah pohybu). Analýza je teda nástroj spresňovania vlastností pohybu a hlbšieho pochopenia ich spolupôsobenia v pohybe. Keď sa potom tanečníci s týmto porozumením opäť ponoria do prežívania tanca, kvalita tohto prežitku je komplexnejšia – podporuje napríklad udržiavanie rovnováhy tela či rytmicko-dynamické frázovanie pohybu. Je to pochopená a stelesnená komplexnosť (nie komplexnosť, ktorá zahlcuje a destabilizuje), ktorá umožňuje tanečníkom prostredníctvom tanca poodhaliť niečo z nich. V tom vidím zmysel poetiky tanca.

 

Primárne priestorové vzťahy tela

Hlavnou priestorovou referenciou ľudského tela je gravitácia a jej zvislé pôsobenie. Ľudské telo sa od narodenia vyvíja smerom k vzpriamenému postoju – je to priestorová orientácia, ktorá je pre ľudské telo charakteristická. Napriek tomu nie je vnímanie vlastnej vertikálnej osi tela tanečníkom vždy úplne jasné. Vyžaduje si tréning, ktorý zapája predstavivosť a rozvíja kinestetické vnímanie pri zosúlaďovaní jednotlivých častí tela (vertikálna os je geometrický princíp, podľa ktorého je fyzická matéria organizovaná). Niekedy tanečníci zisťujú, že vnímanie horizontálnej osi (a zosúladenie tela alebo jeho častí v pohybe s ňou) je oveľa jednoduchšie. Možno to súvisí s tým, že máme o horizontálnej osi aj vďaka vizuálnemu vnímaniu jasnú predstavu – vodorovná je hladina vody, horizont krajiny, stôl, stolička, atď. Vďaka tomu vieme horizontálnu líniu ľahko vytvoriť pohybom rôznych častí tela, alebo si ju predstaviť vo vnútri svojho tela a podľa nej precítiť napríklad šírku ramien alebo panvy. Tretia základná orientácia tela v priestore je sagitálna os, pozdĺž ktorej prebieha náš primárny pohyb v priestore – chôdza. Smerovanie pohybu vpred akýchkoľvek častí tela nám preto nerobí problém, hoci pri smerovaní vzad už musíme byť pozornejší, pretože zadný priestor tela nevidíme. Preto máme tendenciu pri tancovaní na tento priestor zabúdať. Choreograf*ka s ním musí pracovať vedome, aby pri pohybe dokázal*a využiť potenciál tela obsiahnuť celý trojdimenzionálny priestor.

Predstava troch na seba kolmých osí umiestnená do stredu tela nám umožňuje jasne rozpoznávať šesť základných referenčných smerov v priestore, ktoré môžeme chápať ako priestorovú abecedu pohybu tela (nahor, nadol, vpravo, vľavo, vpred, vzad). Je zároveň výzvou aj kreatívnou hrou, vytvoriť improvizovanú kompozíciu alebo choreografiu využívaním iba týchto základných smerov pohybu. Ak nemáte radi minimalizmus, možno to nebude veľká zábava, ale skúsiť to sa oplatí.

Vnímanie všetkých priestorových osí vo vnútornom priestore tela podporuje dosiahnutie stabilnej rovnováhy. Keď sa z nej telo začne vychyľovať, nastáva moment, keď hmotnosť tela poháňa telo do pohybu a ono musí udržiavať dynamickú rovnováhu. V opačnom prípade sa poddá sile gravitácie a začne padať k zemi. Tanec je v skutočnosti hra s gravitáciou – ustavičné padanie a podchytávanie pádu váhy tela, v priebehu ktorého sa telo formuje v nespočetných tvaroch využívajúc všetky priestorové smery.

 

Geometrická funkčnosť priestoru a žitý priestor v tanci

Porozumeniu objektívnych vzťahov medzi telom (jeho časťami) a priestorom pomáha uplatňovanie znalosti geometrických princípov nášho fyzického priestoru v pohybe. Na univerzálne pôsobiacich princípoch geometrických vzťahov Laban postavil svoju priestorovú teóriu. Rôzne pravidelné geometrické telesá využil ako vizuálne referencie na spresnenie orientácie pohybu tela v priestore. Umožňujú pochopiť aj dimenzionálne vlastnosti pohybu (jednorozmerný, dvojrozmerný a trojrozmerný pohyb), ktoré sa v priestore prejavujú výrazovo odlišnou kvalitou. Prechod z vnímania pohybu z 1D cez 2D do 3D si vyžaduje rozšíriť perspektívu a rozvinúť priestorovú predstavivosť, ale je to fascinujúce skúmanie, pri ktorom sa priestor stáva viac živý, organický. Porozumenie týchto kvalít rozvíja architektonickú kvalitu pohybu, ktorá má v tanci osobitý estetický účinok.

Telo a jeho jednotlivé časti sa vplyvom svojej charakteristickej stavby pohybuje zväčša po zaoblených dráhach, ktoré mu dodávajú organický charakter (kruhy, vlny, slučky apod.). Priame dráhy vykonáva najmä pri zámernej činnosti (napríklad manipulácii predmetmi). Geometrické telesá, ktoré Laban použil vo svojej priestorovej teórii, poskytujú referenčné body pre plynúci tok organických i geometrických dráh pohybu tela v priestore. Práca s nimi prináša tanečníkom niekoľko benefitov: rozvíja priestorovú imagináciu, zdokonaľuje priestorové vnímanie pohybu a zvyšuje orientačnú zručnosť v priestore. Porozumenie týchto kvalít pohybu má následne výrazný vplyv na dynamické kvality pohybu. Tento fakt som si naplno uvedomila, až keď som sa začala zaoberať Labanovou priestorovou teóriou.

Čo však znamená priestorové cítenie pohybu? Ako priestorové vlastnosti pohybu prežiť? Na príklade základného priestorového referenčného rámca – troch dimenzionálnych osí, ktorých priesečník tanečnica umiestňuje v centre tela, som sa pokúsila vysvetliť, ako sa dá preniesť strohá geometria do stelesnenej poetiky tanca. Vnímanie pohybu pozdĺž vertikálnej osi umožňuje prežitok stúpania a klesania, podobne pohyb pozdĺž horizontálnej osi sa prejavuje ako rozširovanie a zužovanie a nakoniec pohyb pozdĺž sagitálnej osi sa prejavuje ako napredovanie a ustupovanie. Každý z týchto pohybov rôzne tvaruje telo a je spojený s určitým pocitom, ktorý umožňuje stelesniť. Pohyb pozdĺž každej priestorovej osi teda môže telo vykonať ako funkčný presun nahor, nadol atď., alebo ho môže tanečnica precítiť ako akciu nadnesenia, ponárania sa, lietania, stenčovania sa, rozrážania alebo cúvania. Ide o jemnú zmenu pocitu pri pohybe stimulovaného imagináciou, kde vidím rozdiel medzi formálnym a poetickým pohybom.

 

Choreografická skica – video

Toto video som nakrúcala so zámerom zviditeľniť priestorový element pohybu. Volila som prostredia, kde je priestor otvorený a výrazný, hoci mi bolo jasné, že každé prostredie má svoju osobitú atmosféru výrazne ovplyvňujúcu vnímanie celkového obrazu. Niekedy sa môže zdať, že telo v prostredí trochu zaniká, keďže však pohyb nemožno oddeliť od tela a od priestoru, snažila som sa aj s tanečnicou Silviou vytvoriť také obrazy (a situácie), ktoré zviditeľňujú vzťah tela a priestoru. Využívala som aj rôzne uhly kamery, aby som rôzne aspekty priestorových kvalít pohybu zachytila spôsobom, ktorý sa mi zdal najvhodnejší. Uvažovanie nad tým, ako pre každú priestorovú ideu nájsť spôsob, ako ju zviditeľniť, mi otvorilo nové vnímanie priestoru v tanci. Takéto „kamerové cvičenia“ odporúčam choreografom  praktizovať – zvyšujú citlivosť vo vnímaní priestoru, čo spätne inšpiruje k novým objavom a ponímaniu priestoru prostredníctvom choreografie.

 

 

Poznámky:

1. Labanov pohľad na vnímanie priestoru z hľadiska pohybu ľudského tela je komplexný. Prepojil v ňom poznatky získané štúdiom mnohých na prvý pohľad vzdialených oblastí (architektúry, kryštalografie, kvantovej fyziky, hudby, psychológie). V každej z nich našiel zaujímavý aspekt, ktorý sa stal dôležitým stavebným kameňom jeho priestorovej teórie. Objavy kvantovej fyziky na začiatku 20. storočia potvrdili, že priestor nie je prázdny, ako sa nám javí, ale plný potenciálneho pohybu v zmysle vibrácií respektíve premenlivého napätia. Architektúra ho poučila o pôsobení síl, ktoré v našom fyzickom priestore existujú, a ľudské telo na ne pri pohybe musí reagovať. Kryštalografia mu odkryla geometrické princípy, ktoré využil pri pomenovaní kľúčových vzťahov tela a priestoru z hľadiska stability a mobility tela. Pohľad psychológie mu odhalil priestor vnútorný (krajinu duše) a vzťah medzi vnútorným pocitom či stavom a spôsobom, ako využívame priestor. Pokiaľ sa chcete, milé čitateľky a čitatelia, zoznámiť s Labanovou priestorovou teóriou podrobnejšie, viac informácií nájdete v mojej publikácii Rudolf Laban – vizionár tanca a teoretik pohybu.
2. Pohyb je estetický vtedy, keď nie je prejavom funkčnej potreby – nemusí ísť nikam, nemá cieľ v priestore (a tým pádom môže smerovať kdekoľvek). Poetický pohyb pre mňa znamená, možnosť tvorivo sa s ním hrať v reakcii na prežívanie toho, čo sa deje vo mne a okolo mňa, a tým stimulovať prežitok divákov, ich imagináciu, pamäť, telesnú skúsenosť.

 

Milé čitateľky a čitatelia, ak sa chcete so mnou podeliť o svoje myšlienky a skúsenosti na túto tému, budem veľmi rada. Ďakujem za vaše komentáre J.

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                              Marta