Marta Poláková

  V tomto blogu sa zameriavam na umeleckú prax mladšiu ako choreografia, ktorej základom je improvizácia.   Umenie prispôsobivosti a tvorivosti Improvizácia je vitálna tvorivá činnosť a performatívna prax, ktorá oživuje a podnecuje spôsob, akým fungujeme nielen v každodennom živote, ale aj v umeleckej sfére. Ako forma na proces orientovanej umeleckej praxe využíva tvorivé rozhodovanie v reálnom […]

  Každý choreograf či choreografka sa snaží vytvoriť dielo, ktoré hlboko rezonuje s publikom. Čo to však v skutočnosti znamená a ako sa to dá dosiahnuť? Často sa hovorí, že úspech pochádza buď z geniality, alebo zo šťastia, ktoré vedie k niečomu výnimočnému. V skutočnosti je však fascinujúce umenie výsledkom kombinácie jasného zámeru, rafinovanej remeselnej

  Umelci sa vyznačujú vysokou mierou kreativity. Neustále posúvajú hranice umeleckého vyjadrenia spontánnym experimovaním, hraním sa s postupmi, metódami či materiálmi nechávajúc sa viesť svojimi inštinktmi. Za týmto zdanlivo voľným prístupom sa však často skrýva starostlivé uplatňovanie premyslených stratégií. V tomto blogu sa budem venovať dvom tvorivým stratégiám, ktoré umelci používajú na stimulovanie svojej predstavivosti:

  Dýchanie, primárny pohyb ľudského tela, zostáva zväčša nepostrehnuteľnou súčasťou tancovania, dokonca aj pre samotných tanečníkov. Dýchanie však môže v tanci znamenať viac než len nevyhnutnú fyziologickú potrebu. Dýchanie môže byť významným zdrojom inšpirácie, ktorá ovplyvňuje tvorbu hlboko cíteného pohybu s výnimočnou kvalitou a frázovaním. Zvedomenie dychu môže zmeniť tanec na živé vyjadrenie prítomného okamihu.   Dýchanie

  Tanec je umelecká forma schopná vyjadriť pocity a emocionálne stavy človeka, a tiež zobrazovať situácie, z ktorých možno odčítať správanie a medziľudské vzťahy. Súčasný tanec hľadá aj spôsoby vyjadrenia rôznych ideových konceptov. Na svojbytné vyjadrenie využíva tanec jedinečný jazyk. V tomto blogu sa budem venovať hlavným aspektom, čo tento jazyk tvorí, a tiež spôsobom, akým

  Zo štyroch elementov pohybu (telo, priestor, čas a sila) má v tanci najvýraznejší účinok dynamický element predstavujúci intenzitu sily, akým pohyb vykonávame. Nie čo (akcia), nie kde (priestor), nie kedy (časovanie), ale ako (kvalita vykonania) zanecháva v divákoch najsilnejší dojem. Súvisí to pravdepodobne s faktom, že sme emocionálne bytosti. V predchádzajúcich blogoch som písala, že priestor dokážeme chápať objektívne

Prežívanie času je samé o sebe jedinečnou životnou skúsenosťou. Tanec sa zaoberá časom poetickým spôsobom: formuje trvanie pohybu podobne ako priestorové kvality a zároveň ho stelesňuje spôsobom, ktorý ho zviditeľňuje. V tanci čas presahuje abstrakciu a stáva sa hmatateľnou, prežívanou skúsenosťou. Možno práve táto kvalita, ktorá priťahuje tanečníkov aj divákov, najmä v dnešnej dobe, keď

  Komponovať priestor v choreografii znamená viesť oči divákov tak, že vnímajú nielen telá tanečníkov, ale sú schopní všimnúť si aspoň v niektorých okamihoch aj priestor, ktorý sa pohybom tiel zviditeľňuje. Tanec tak odkrýva fascinujúci fenomén: stelesnený priestor. Kým sa v priestore nedeje pohyb, je pre nás neutrálny, neživý. Tanečníci svojimi telami oživujú priestor a svojou vnímavosťou k nemu

Hoci v tanci operujú všetky elementy pohybu (telo, priestor, čas a sila) naraz, niektorý z elementov môže vystúpiť do popredia viac, keď mu choreograf*ka venuje viac pozornosti. Neznamená to však, že aj diváci budú svoju pozornosť sústreďovať na rovnaký element. V pohybe, v choreografii, či v prostredí, v ktorom sa tanec odohráva, ich totiž môže zaujať mnoho ďalších aspektov. Je to

Viete, na čo najviac zameriavate pozornosť pri sledovaní tanca, alebo pri tvorbe choreografie? A ako by ste odpovedali na otázku: Čo je pre tanec fundamentálne? Je možné vytvárať choreografiu bez znalosti odpovede na túto základnú otázku? Iste. Bude to však s najväčšou pravdepodobnosťou tvorba, ktorá bude kopírovať známe vzorce a postupy. Ak sa chce choreograf/ka dostať za ne