Marta Poláková

  Každý choreograf či choreografka sa snaží vytvoriť dielo, ktoré hlboko rezonuje s publikom. Čo to však v skutočnosti znamená a ako sa to dá dosiahnuť? Často sa hovorí, že úspech pochádza buď z geniality, alebo zo šťastia, ktoré vedie k niečomu výnimočnému. V skutočnosti je však fascinujúce umenie výsledkom kombinácie jasného zámeru, rafinovanej remeselnej […]

  Umelci sa vyznačujú vysokou mierou kreativity. Neustále posúvajú hranice umeleckého vyjadrenia spontánnym experimovaním, hraním sa s postupmi, metódami či materiálmi nechávajúc sa viesť svojimi inštinktmi. Za týmto zdanlivo voľným prístupom sa však často skrýva starostlivé uplatňovanie premyslených stratégií. V tomto blogu sa budem venovať dvom tvorivým stratégiám, ktoré umelci používajú na stimulovanie svojej predstavivosti:

  Dýchanie, primárny pohyb ľudského tela, zostáva zväčša nepostrehnuteľnou súčasťou tancovania, dokonca aj pre samotných tanečníkov. Dýchanie však môže v tanci znamenať viac než len nevyhnutnú fyziologickú potrebu. Dýchanie môže byť významným zdrojom inšpirácie, ktorá ovplyvňuje tvorbu hlboko cíteného pohybu s výnimočnou kvalitou a frázovaním. Zvedomenie dychu môže zmeniť tanec na živé vyjadrenie prítomného okamihu.   Dýchanie

  Tanec je umelecká forma schopná vyjadriť pocity a emocionálne stavy človeka, a tiež zobrazovať situácie, z ktorých možno odčítať správanie a medziľudské vzťahy. Súčasný tanec hľadá aj spôsoby vyjadrenia rôznych ideových konceptov. Na svojbytné vyjadrenie využíva tanec jedinečný jazyk. V tomto blogu sa budem venovať hlavným aspektom, čo tento jazyk tvorí, a tiež spôsobom, akým

  Zo štyroch elementov pohybu (telo, priestor, čas a sila) má v tanci najvýraznejší účinok dynamický element predstavujúci intenzitu sily, akým pohyb vykonávame. Nie čo (akcia), nie kde (priestor), nie kedy (časovanie), ale ako (kvalita vykonania) zanecháva v divákoch najsilnejší dojem. Súvisí to pravdepodobne s faktom, že sme emocionálne bytosti. V predchádzajúcich blogoch som písala, že priestor dokážeme chápať objektívne

Prežívanie času je samé o sebe jedinečnou životnou skúsenosťou. Tanec sa zaoberá časom poetickým spôsobom: formuje trvanie pohybu podobne ako priestorové kvality a zároveň ho stelesňuje spôsobom, ktorý ho zviditeľňuje. V tanci čas presahuje abstrakciu a stáva sa hmatateľnou, prežívanou skúsenosťou. Možno práve táto kvalita, ktorá priťahuje tanečníkov aj divákov, najmä v dnešnej dobe, keď

  Komponovať priestor v choreografii znamená viesť oči divákov tak, že vnímajú nielen telá tanečníkov, ale sú schopní všimnúť si aspoň v niektorých okamihoch aj priestor, ktorý sa pohybom tiel zviditeľňuje. Tanec tak odkrýva fascinujúci fenomén: stelesnený priestor. Kým sa v priestore nedeje pohyb, je pre nás neutrálny, neživý. Tanečníci svojimi telami oživujú priestor a svojou vnímavosťou k nemu

Hoci v tanci operujú všetky elementy pohybu (telo, priestor, čas a sila) naraz, niektorý z elementov môže vystúpiť do popredia viac, keď mu choreograf*ka venuje viac pozornosti. Neznamená to však, že aj diváci budú svoju pozornosť sústreďovať na rovnaký element. V pohybe, v choreografii, či v prostredí, v ktorom sa tanec odohráva, ich totiž môže zaujať mnoho ďalších aspektov. Je to

Viete, na čo najviac zameriavate pozornosť pri sledovaní tanca, alebo pri tvorbe choreografie? A ako by ste odpovedali na otázku: Čo je pre tanec fundamentálne? Je možné vytvárať choreografiu bez znalosti odpovede na túto základnú otázku? Iste. Bude to však s najväčšou pravdepodobnosťou tvorba, ktorá bude kopírovať známe vzorce a postupy. Ak sa chce choreograf/ka dostať za ne

Tanec sa niekedy skúma aj ako obrazový jazyk (bez zraku ho nedokážeme vnímať), teda ako systém obrazových prostriedkov na komunikáciu, pričom sa používajú pojmy zavedené pre verbálny jazyk. Tento uhol pohľadu umožňuje hovoriť v tanci o pohybovom slovníku a skladbe. Isté podobnosti s verbálnym jazykom pomáhajú lepšie sa orientovať, keď hovoríme o kompozícii a choreografii. Kompozičný proces možno chápať ako hľadanie