Tanec je umelecká forma schopná vyjadriť pocity a emocionálne stavy človeka, a tiež zobrazovať situácie, z ktorých možno odčítať správanie a medziľudské vzťahy. Súčasný tanec hľadá aj spôsoby vyjadrenia rôznych ideových konceptov. Na svojbytné vyjadrenie využíva tanec jedinečný jazyk. V tomto blogu sa budem venovať hlavným aspektom, čo tento jazyk tvorí, a tiež spôsobom, akým jazyk tanca komunikuje s divákmi.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať paradoxné hovoriť v súvislosti s tancom o jazyku, pretože spôsoby, akými komunikujú telo a slovo, sú zásadne odlišné. Uplatnenie poznatkov, ktoré poskytuje sémantika – vedná disciplína zaoberajúca sa systémami znakov – umožňuje choreografom nielen lepšie porozumieť komunikačnému potenciálu tanca a zdokonaliť jeho využite pri tvorbe. Tento prístup tiež rozvíja zaujímavý dialóg s jazykom ostatných umeleckých médií, a tým obohacuje tanečné vyjadrenie o ďalšie úrovne významov.
Verbálna a neverbálna komunikácia
Verbálna komunikácia využíva verbálny jazyk ako nástroj na prenášanie a vymieňanie informácií, pocitov a zámerov medzi komunikujúcimi osobami. Je to systém zvukových alebo písaných znakov – slov, ktorý umožňuje komunikáciu na základe pevne stanovených pravidiel. Tieto pravidlá predstavujú slovná zásoba (všetky slová a ich významy), gramatika (pravidlá spájania slov do viet), sémantika (tvorba významov v kontexte), fonetika (zvuky používané v reči), prozódia (rytmus, dôraz a intonácia reči) a ďalšie.
Slová akéhokoľvek jazyka sú symboly (zvukové a písané znaky) používané na označenie alebo reprezentáciu pojmov (ideí). Verbálna komunikácia zahŕňa kódovanie a dekódovanie významov – hovoriaci kóduje myšlienky a zámery do zvukových symbolov (slov) a poslucháč tieto slová dekóduje, aby porozumel významu správy. Tento proces si vyžaduje, aby obe strany mali spoločné porozumenie použitého jazyka. Význam verbálnej komunikácie často závisí od kontextu zahŕňajúceho bezprostredné fyzické a sociálne prostredie, kultúrne normy a vzťahy medzi komunikujúcimi.
Súčasťou živej verbálnej komunikácie je aj neverbálna komunikácia, ktorá sprevádza rečový prejav. Niektoré vedecké štúdie ukazujú, že neverbálna komunikácia je účinnejšia a zároveň pravdivejšia ako verbálna vzhľadom k tomu, že je podvedomá a človek ju nevie úplne ovládať. Niektoré gestá, mimika a postoj tela sú tiež znakmi, ktorých význam sme sa naučili čítať skúsenosťou.
Tanec využíva primárne neverbálnu komunikáciu telom. Hoci väčšina pohybov jeho širokej „slovnej zásoby“ nie sú znakmi s určeným významom, môžu vytvárať významy kontextuálne. Pre choreografov môže byť užitočné lepšie porozumieť komunikačným možnostiam tanečného jazyka na základe známeho Jakobsonovho modelu komunikácie. Tento model možno uplatniť vo verbálnej, rovnako ako v neverbálnej komunikácii. Definuje niekoľko kľúčových zložiek, ktoré sa musia prepojiť, aby mohla komunikácia úspešne prebehnúť. Sú nimi:
- správa – idea, ktorá má byť vyjadrená,
- odosielateľ – vysiela správu,
- adresát – prijíma správu,
- kontext – situácia, v ktorej sa prenos správy uskutočňuje,
- médium – prostriedok, cez ktorý je správa prenášaná,
- kód – forma správy.
Keď aplikujeme Jakobsonov model na tanec je zrejmé, že odosielateľom je tanečník*tanečnica respektíve choreograf*ka, správou je idea tanca, médiom je telo a kódom tanečný jazyk. Vzájomná interakcia medzi odosielateľom – tanečníkom a prijímateľom – divákom je rozhodujúca. Tanečník musí byť schopný správu zdieľať a divák prijímať.
Pri prenášaní správy môžu vzniknúť rôzne „šumy“, ktoré sťažujú porozumenie správy. Môžu vzniknúť na strane tanečníkov, keď choreograf alebo tanečníci nedokážu dostatočne jasne artikulovať ideu choreografie. Alebo môžu vzniknúť na strane divákov, keď s dekódovaním jazyka tanca nemajú dostatok skúseností, prípadne nie sú naladení na prijímanie umeleckej expresie.
Problém pri dekódovaní tanca vzniká najmä tým, že správa prenášaná médiom tela, je väčšinou abstraktná, nie doslovná. Jazyk tela (tanečný či pohybový) neoperuje s doslovnými významami ako verbálny jazyk.
Tanec dokáže svojimi výrazovými prostriedkami bezprostredne vyjadriť pocitové a emocionálne stavy (vzťah človeka k sebe samému) a svoje vzťahy k okoliu (k iným osobám, objektom, prostrediu). Robí to abstrahovaním (zovšeobecnením) individuálnej skúsenosti na univerzálnu skúsenosť, ktorú prežívame ako ľudský druh podobným spôsobom.
Tanec tak môže byť na jednej strane vysoko abstraktným jazykom, ktorý využíva štylizovanú a virtuóznu formu vyjadrenia. Na druhej strane však je jeho základným médiom telo, s ktorým majú hlbokú a každodennú skúsenosť všetci ľudia (nielen tanečníci). Toto hľadisko zdôrazňovali v druhej polovici 20. storočia americkí postmoderní tanečníci, ktorí hľadali spôsoby, ako viac priblížiť umenie ku každodennému životu. Jedným zo zámerov bolo tvoriť tanec na základe prirodzeného pohybu, a tak ho sprístupniť širšej diváckej obci.
Nefungovalo to však automaticky. Umelecké vyjadrenie sa zároveň vyvíjalo k čoraz sofistikovanejšiemu vyjadreniu zahŕňajúcemu komplexné percepčné procesy (nejednoznačnosť, nespojitosť, otvorenosť diela), čím sa stávalo náročnejšie na čítanie kódov a ich porozumenie.
Ďalším významným faktorom komunikácie prostredníctvom pohybu je skutočnosť, že pohybové správanie čítame podvedome a jeho jazyk sme sa nikdy neučili vedome dekódovať. Naše vzdelávanie sa primárne orientovalo na verbálny jazyk a na rozvoj myslenia (funkcie ľavej mozgovej hemisféry), nie na rozvoj zmyslového vnímania a obrazových/asociačných procesov (funkcie pravej mozgovej hemisféry). Čítať reč tela je preto niečo, v čom sa nie každý orientuje so samozrejmosťou.
Význam pohybu na začiatku života
Naše prvotné skúsenosti na tomto svete sa však zásadne týkali predovšetkým pohybu. Ako bábätká sme boli odkázaní na pohyb ako jediný komunikačný prostriedok, až kým sme sa nenaučili materinskú reč. Svoju mimoriadnu citlivosť ku komunikácii telom a pohybom dokazujú batoľatá napríklad aj tým, že vedia komunikovať so zvieratami vo svojej blízkosti často oveľa lepšie ako dospelí ľudia.
Naše telo a zmyslové vnímanie boli v ranných štádiách nášho života základom rozvoja mozgovej činnosti. Až vzdelávanie nás naučilo vnímať svoje telo najmä ako prostriedok vykonávania našej vôle.
Rudolf Laban, významný tanečný teoretik, tvrdil, že tanec stavia svoj osobitý výrazový jazyk na týchto primárne osvojených významoch. Veril, že tanec integruje pohyb každého ľudského tela ako zmysluplnú činnosť vo svete a využíva naše vrodené chápanie a skúsenosti s pohybom.
V článku The Language of Movement píše Barbara Mettler o potrebe vrátiť sa k svojim zažitým telesným skúsenostiam pri sledovaní tanca:
„Umenie pohybu tela, ako každé umenie, je v prvom rade niečo, čo treba robiť, a až v druhom rade niečo, čo treba sledovať. Hoci pohyb možno vidieť, nie je to vizuálne umenie. Niekedy ho možno počuť, ale nie je to umenie zvuku. Tanec je pohybové umenie. Ak ho necítia svaly, nie je to tanec ani pre účastníkov, ani pre divákov.“ Dostupné na linke: https://www.barbaramettler.org/The-Language-of-Movement
Jazyk tanca
Za uznanie tanca ako umeleckého jazyka, ktorý sa vyznačuje čoraz jasnejšie formulovanou terminológiou, vďačíme mnohým tanečným vedcom a praktikom 20. storočia, ktorí zaviedli kľúčové pojmy a kategorizácie.
Isadora Duncanová bola priekopníčkou nového pohybového jazyka, ale až nasledujúca generácia tanečníkov a tanečníc moderného tanca ho ďalej rozvinula prostredníctvom presnejšieho teoretického uchopenia.
Rudolf Laban v publikácii The Language of Movement (napísanej 30. rokov 20. storočia a publikovanej v roku 1966) poskytol komplexné vysvetlenie jazyka pohybu najmä v jeho interakcii s priestorom.
Mary Wigman sa pokúsila teoreticky zdôvodniť svoju choreografickú prax v publikácii Die Sprache des Tanzes vydanej v roku 1963. Dostupné na linke: https://web.archive.org/web/20180504071332id_/https://wesscholar.wesleyan.edu/cgi/viewcontent.cgi?article=1008&context=wespress_dance
Americký kritik John Martin v publikácii The Modern Dance z roku 1933 teoretizoval nové spôsoby, akými komunikoval moderný tanec. Zameral sa na uchopenie podstaty toho, ako tanec transformuje vnútorný prežitok do pohybu tela (označil to pojmom metakinesis), aby poukázal na odlišnosť umeleckého vyjadrenia a pohybového jazyka moderného tanca vo vzťahu k baletu (klasickému tancu). Argumentoval schopnosťou moderného tanca nachádzať nový pohybový slovník, ktorý nie je len estetickou formou, ale tiež stimuluje v divákovi empatickú odpoveď vďaka autentickému prejavu tanečníkov. Jeho teoretické východiská boli ovplyvnené umeleckou víziou choreografky Marthy Graham, ktorej diela aktívne propagoval.
V rámci súčasnejšieho odborného diskurzu sa britská akademička Henrietta Bannerman pokúsila argumentovať skutočnosť, že tanec je špecifický jazyk rovnako zmysluplný ako verbálny jazyk. V článku Is Dance a Language? Movement, Meaning and Communication píše:
„Tvrdím, že hoci tanec podobne ako jazyk komunikuje prostredníctvom kultúrnych kódov, neprenáša doslovné posolstvá, ale na druhej strane ani v tanci nedominuje požiadavka faktickej špecifikácie.“ Dostupné online: https://www.jstor.org/stable/43281347
Ďalší zaujímavý text na tému jazyk tanca:
Judith Hanna: The Language of Dance https://www.researchgate.net/publication/273371092_The_Language_of_Dance
Subjektivita interpretácie pri dekódovaní tanca
Rôzne tanečné formy a štýly využívajú neverbálnu komunikáciu v choreografii so zámerom vyjadriť pocity a emócie alebo charakter javiskovej postavy. Neverbálna komunikácia je neoddeliteľnou súčasťou tanečného vyjadrenia predovšetkým pri využívaní prostriedkov naratívneho stvárnenia (keď je zámerom choreografie zobraziť dej).
Súčasný tanec smeruje skôr ku konceptuálnemu vyjadreniu často hľadajúc nové spôsoby vyjadrenia telom. Choreografi v tejto tanečnej forme používajú neverbálnu komunikáciu jemnejšie, často sa zameriavajú na vnútornú komunikáciu zahŕňajúcu sebareflexiu a oddelenie sa od určitých úrovní vlastnej existencie.
Prirodzená tendencia tanca k abstrakcii umožňuje, že tanec ponúka širšie možnosti interpretácie videného. Každý divák môže interpretovať tanečný výkon vysoko subjektívne na základe svojej schopnosti a zručnosti čítať videné, pričom tvorbu významov opierajú o vlastné prežitky a skúsenosti.
Neverbálne signály tela tanečného jazyka pomáhajú divákom interpretovať ho. Čím viac sa tanečný jazyk podobá na každodennú neverbálnu komunikáciu, tým sú si diváci istejší v interpretácii významov tanečných akcií. Výraz tváre, gestá, priestorové vzťahy, napätie tela a špecifické dynamické zmeny pohybu im poskytujú základ na interpretáciu významov. Diváci si priebežne skladajú zmysluplný obraz zo všetkých týchto informácií.
Čím je reč tela tanečníkov abstraktnejšia a čím je výraz tváre tanečníkov neutrálnejší, tým menej informácií diváci dokážu získať ako východisko pre tvorbu významov. Moderný a súčasný tanec nevyužíva výraznú mimickú expresivitu tváre do takej miery ako herci v divadle, čo súvisí s primárne abstraktným obsahom tanca. Táto tendencia je nepochybne výzvou pre bežných divákov dekódovanie tanečného jazyka.
Napriek vysokej miere abstraktnosti dokážu choreografi súčasného tanca vyjadriť tancom neuveriteľne sofistikované správy, ktoré majú na divákov taký silný účinok, že si ich nepotrebujú prekladať do jednoznačných významov.
Výrazové prostriedky tanca
Výrazové prostriedky tanca sú kľúčovým faktorom komunikačného potenciálu choreografie a jej účinku na divákov. Rozvoj schopností a zručností sofistikovane využívať tieto nástroje je kľúčovým aspektom procesu zrenia každého choreografa*choreografky.
Pri tvorbe choreografie prirodzene patrí najviac pozornosti telu – hlavnému médiu komunikácie prostredníctvom tanca. V procese komunikácie telo vytvára vzťahy s ďalšími elementmi pohybu, ktoré formuje vlastnou aktivitou. Považujem za fascinujúce, že telo formuje nielen seba, ale zároveň aj ostatné elementy, aby vyjadrilo významy, ktoré chce choreograf*ka komunikovať.
Z tohto pohľadu sa mi javí, že hlavnou úlohou choreografov je pochopenie takej práce s telom, ktorá umožní vyjadriť ich vízie a idey ako komplexnú a zrozumiteľnú správu. V čom je telo osobité ako komunikačné médium? Aké sú jeho vyjadrovacie prostriedky, ktorými dokáže komunikovať rôzne významy?
Hlavné výrazové prostriedky tanca možno kategorizovať nasledovne:
- výraz tela,
- využitie priestoru,
- spôsoby práce s energiou v pohybe,
- osobnostná projekcia – individuálna interpretácia tanečnice/tanečníka.
Výraz tela zahŕňa:
- výraz tváre (predovšetkým pohyb očí a úst),
- pohyby hlavy vo vzťahu k telu a vo vzťahu k okolitým objektom/osobám,
- gestá chápané predovšetkým ako pohyb horných končatín, kde zohrávajú osobitú úlohu ruky a prsty; podieľajú sa na: a) komunikovaní symbolických významov, b) estetickom účinku tanca; v širšom význame však môže byť gestom aj pohyb nôh,
- postoj tela ako celku, pričom kľúčové sú polohy niektorých častí (chrbtica vzpriamená alebo ohnutá), vzťah hornej a dolnej časti tela (napríklad ramien a bokov), distribúcia váhy tela (na oboch alebo na jednej dolnej končatine, v zníženej polohe tela a pod.);
- trup a dych – dych významne prispieva k výrazovej živosti trupu a zohráva kľúčovú úlohu pri harmonizovaní tela ako celku pri rytmickom a dynamickom frázovaní pohybu;
- pohyby a polohy dolných končatín – dolné končatiny sú zásadným faktorom vzťahu tela k jeho podpore, k zemi, preto sú spôsoby prenášania váhy tela základom všetkých tanečných „krokov“ a ich rytmu; v tanci je tiež výrazne využívaný potenciál dolných končatín komunikovať aj s priestorom cez rozvoj artikulácie a rozsahu ich pohybu;
- tvar tela ako celok (jeho uzavretosť či otvorenosť, hranatosť či zaoblenosť jeho kriviek).
Využitie priestoru
Priestorové vlastnosti pohybu sú kľúčovým vizuálnym elementom tanca ale prispievajú aj tvorbe významov pohybu. Priestorové vzťahy a interakcie medzi tanečníkmi sú dôležitým indikátorom vzájomnej komunikácie. Umiestnenie tanečníkov v priestore nesie rovnako zmysluplné významy, ktoré sa odkrývajú v kontexte akcií a vzájomných reakcií tanečníkov. Viac o expresivite priestorových vlastností pohybu sa môžete dočítať v blogu tu.)
Tok energie
Tok alebo plynutie energie v pohybe je kľúčovým faktorom expresivity tanca. Koncept flow Rudolfa Labana nám umožňuje orientovať sa v aspekte kontroly pohybu (Laban rozoznáva voľný tok a viazaný tok pohybu), ktorej modelácia spoluvytvára mnoho kvalitatívnych detailov pohybu vrátane vnímania nehybnosti ako osobitého fenoménu tanca. Tu sa síce viditeľný pohyb tela zastavuje, avšak kontinuita bytia v pohybe sa ďalej prejavuje rôznou úrovňou napätia v tele. (Viac o tomto fenoméne píšem v blogu tu.)
Spôsob plynutia energie v pohybe je tiež základom rozličných dynamických kvalít pohybu a frázovania sily v pohybe. (Tomuto aspektu sa venujem v blogu tu.) Určité dynamické kvality pohybu evokujú spojitosť s konkrétnym emocionálnym prežívaním človeka.
Osobnostná projekcia tanečníka
Spôsob, akým sa individuálni tanečníci vyjadrujú prostredníctvom tanca, úzko súvisí s ich schopnosťou autentického pohybového vyjadrenia a odkrývania svojho vnútorného sveta divákom. Toto seba-odhaľovanie robí tanečníkov prirodzene zraniteľnými, čím sa tento aspekt predstavenia stáva kľúčovým pre ich schopnosť komunikovať abstraktne a súčasne osobne. Kvalita interpretácie tanca tak súvisí nielen s technickými zručnosťami tanečníkov, ale aj s ich osobnostnou zrelosťou.
Ďalšiu vrstvu významov v komunikácii prinášajú netanečné výrazové prostriedky ako kostýmy a rekvizity, ktoré zároveň súvisia s kultúrnym a historickým kontextom.
Každá časť tela dokáže vytvoriť zaujímavý pohybový materiál ako základ choreografie (viac o pohybovom materiáli v blogu tu). Interakcia viacerých častí (toho istého tela alebo dvoch či viacerých tiel) vytvára pohybový dialóg, ktorý podobne ako v hudbe dva hlasy či dva nástroje, môžu vytvárať súzvuk alebo disonanciu. Pozrime sa na to, ako možno choreograficky formovať pohybový dialóg.
Pohybový dialóg
Základom pohybového dialógu dvoch (a viacerých) tanečníkov sú dve odlišné schopnosti: schopnosť vyjadriť pohybom svoj zámer (záujem) a schopnosť čítať pohyb partnera (partnerov). Niektoré zásady komunikácie sú podobné, ako vo verbálnom dialógu, ale prejavujú sa pochopiteľne odlišným spôsobom.
V pohybovom dialógu sa využíva manipulácia podobným spôsobom ako vo verbálnom dialógu. Je užitočná, pretože poskytuje tanečníkom spätnú väzbu, pokiaľ sa nechajú lídrom viesť. Princíp manipulácie teda predpokladá rozdielne roly u oboch partnerov – jeden vedie pohyb (rola lídra) a druhý sa necháva viesť (rola nasledovníka).
Pohybový dialóg sa rozvíja kreatívne pokiaľ obaja (či viacerí) partneri chápu jasne svoje roly a pokiaľ líder nezneužíva svoju pozíciu. Naopak musí citlivo predvídať situácie, do ktorých svojho partnera vedie tak, aby ho nedostal do fyzicky/psychicky nekomfortnej situácie. Ak sa líder začne dominovať, dialóg sa stáva nefunkčný, pretože jeho podstatou je slobodné akceptovanie oboch rolí.
Osvojenie si roly nasledovníka má pre tanečníkov veľký význam. Umožňuje rozvíjať schopnosti vizuálne a kinesteticky (pokiaľ je do dialógu zapojený dotyk) odčítavať podnety a reagovať pohybovou odpoveďou.
Vizuálne čítanie pohybu partnera si vyžaduje zručnosť rýchlo pohyb partnera/partnerov analyzovať (pozorovať a kategorizovať) a následne na podnet reagovať na základe vlastnej kinestetickej skúsenosti. Pohybová odpoveď je tak súhrnom vizuálnych, kognitívnych, asociačných a kinestetických procesov, ktoré prebiehajú obrovskou rýchlosťou synchronizovane v tele a mysli tanečníka.
Pohybový dialóg vyznačujúci sa striedaním rolí lídra a nasledovníka, je charakteristický vytváraním harmonickej výmeny, kde je pozornosť oboch (či viacerých) partnerov vyvážene smerovaná k tvorbe spoločného rozhovoru. Takýto rozhovor spočíva na obojstrannej ochote dávať a prijímať inšpirácie a podporu, psychickú aj fyzickú.
Schopnosť rýchlo analyzovať pohyb partnera či partnerky umožňuje tanečníkom reagovať vlastným pohybom artikulovanejšie, čo má dosah na jasnosť správy, ktorú komunikujú. Inak povedané, čím presnejšie viem, na čo reagujem, tým jasnejšie artikulujem svoju pohybovú odpoveď.
Pri pohybovom dialógu si tanečnici všímajú u svojho/svojej partnera*partnerky:
- tvary jeho/jej tela,
- časti tela v pohybe dominujúce,
- kde v priestore kinesféry sa časti tela pohybujú,
- dráhy pohybu v kinesfére (ich tvar),
- v akej úrovni priestoru sa telo partnera*partnerky pohybuje,
- smery pohybu tela alebo jeho častí,
- rýchlosť, akou sa telo partnera*partnerky alebo jeho/jej častí pohybujú,
- rytmické vzorce vytvárané časťami tela alebo celým telom,
- svalové napätie v tele,
- dynamické kvality pohybu,
- vnútorný stav partnera*partnerky (smeruje jeho/jej pozornosť dovnútra alebo von).
Pri pohybovom dialógu vníma mozog tanečníka*tanečnice všetky tieto možnosti a volí z veľkého množstva informácií priority, ktoré môžu stať návykové. Je preto dôležité, aby tanečníci rozvíjali schopnosť reagovať aj nečakaným spôsobom (byť schopný prekvapiť aj samého seba vlastnou odpoveďou). Túto schopnosť tanečníci získavajú najmä v improvizácii.
Pohybový dialóg možno choreograficky postaviť krok po kroku, reakcie sú však v takom prípade menej spontánne a často aj menej pútavé. V prípade, že je pohybový dialóg improvizovaný, vzájomná pohybová interakcia medzi tanečníkmi býva často veľmi rýchla. Spontánne reakcie v improvizácii bývajú najmä u zručnejších tanečníkov svieže, ale môžu byť však aj stereotypné.
V improvizovanom pohybovom dialógu preto netreba reakčný čas uponáhľať. Naopak tanečníci by sa mali snažiť čo najviac otvoriť všetky zmysly a dosiahnuť stav flow. Tento prístup umožňuje tanečníkom nielen analyzovať pohyb partnera*partnerky, ale aj vnímať, ako odčítané vlastnosti pohybu interpretujú a aké asociácie to v nich vzbudzuje. To vedie k plnohodnotnej vzájomnej komunikácii osobností tanečníkov nielen ich tiel.
Video – choreografická skica
Ruky patria medzi najvýraznejšie časti ľudského tela. V tejto choreografickej skici som sa sústredila na možnosti vytvoriť pohybový dialóg rúk dvoch tanečníc. Prostredníctvom improvizácie a využitia vyššie uvedených výrazových prostriedkov tanca tanečnice vytvárali interaktívny dialóg.
Milé čitateľky a čitatelia, ak sa so mnou podelíte o svoje myšlienky a skúsenosti na túto tému, veľmi ma to povzbudí pri písaní ďalších blogov. Ďakujem za vaše komentáre :).
Marta