Hoci v tanci operujú všetky elementy pohybu (telo, priestor, čas a sila) naraz, niektorý z elementov môže vystúpiť do popredia viac, keď mu choreograf*ka venuje viac pozornosti. Neznamená to však, že aj diváci budú svoju pozornosť sústreďovať na rovnaký element. V pohybe, v choreografii, či v prostredí, v ktorom sa tanec odohráva, ich totiž môže zaujať mnoho ďalších aspektov. Je to tak v poriadku, pokiaľ chápeme tvorbu ako otvorenú komunikáciu a nechávame divákom možnosť slobodne si dotvárať videné. V tomto blogu sa sústreďujem na telo a rôzne perspektívy naň, ktoré môžu byť pre choreografov inšpiratívne.
Je pozoruhodné, že vzťah tanečníkov k vlastnému telu býva často omnoho komplikovanejší, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Telo považujeme za esenciálny „nástroj“ tanca, mohli by sme teda očakávať, že tanečníci budú k nemu pristupovať rovnako citlivo, ako hudobníci k svojmu hudobnému nástroju. Telo je však ďaleko komplexnejší fenomén a osobne nepovažujem ideu tela ako ná-stroja tanečníkov za celkom vystihujúcu. Stavia totiž telo do pozície pasívneho, niekedy dokonca mechanického inštrumentu, čo následne evokuje nevyhnutnosť ovládať ho.
(Ne)viditeľné telo
Prečo je vzťah tanečníkov k vlastnému telu často zložitý? Tanec ako virtuózna fyzická aktivita pomerne rýchlo každému ukáže limity jeho vlastného tela (a aj mysle). Tanečný tréning sebe vlastným spôsobom prenášania informácií prostredníctvom názorného predvedenia tanca zároveň prezentuje aj tanečné vzory. Tými prvými bývajú často samotní taneční pedagógovia, ďalej sú to tanečník či tanečnica úspešní v určitom tanečnom štýle či technike, ale vzorom môže byť aj ideálne (teda neexistujúce) tanečné telo.
Vzor je dôležitý motivujúci prvok v procese rozvíjania zručností, nie je to však konečný cieľ. Prekonávanie rozdielu medzi vzorom a vlastným telom si vyžaduje dlhodobý tréning, náročný na presnosť a vytrvalosť. S humorom to komentuje choreograf Jonathan Burrows: „Povaha tanečných hodín v nás vzbudzuje neustálu vieru v našu schopnosť zlepšovať sa. Mne osobne bolo trochu smutno, keď som si uvedomil, že budem starý, kým sa konečne zlepším.“ (Jonathan Burrows: Choreographer´s Handbook, s. 66) Takýto nadhľad pomáha tanečníkom prijať paradox nedokonalosti vlastného tela, čo je veľmi oslobodzujúce.
Veľká snaha dosiahnuť vzor totiž často vedie k prílišnej kontrole a bolestivej manipulácii tela. Fyzické úsilie je neoddeliteľnou súčasťou tanca, avšak tanec ako umelecká forma je ďaleko viac ako drinou dosahovaný telesný výkon. Priveľká zameranosť na vzor vedie pozornosť tanečníka mimo vlastného tela. Tanečnica*tanečník sa od svojho tela oddeľuje a súčasne sa vzďaľuje aj od možnosti pocítiť, čo by tanec v skutočnosti mohol byť – vyjadrením vlastnej jedinečnosti.
K tomu všetkému treba zohľadniť ešte jeden zvláštny fenomén súvisiaci s telom: väčšinu dňa je pre nás takmer neviditeľné – ustupuje do úzadia nášho vnímania, aby plnilo úlohu služobníka. Umožňuje nám, aby sme mohli naplno žiť svoj život, napĺňať svoje túžby, ale v skutočnosti nemáme jasné povedomie o tom, ako vykonáva všetky svoje aktivity. Pozeráme sa, ale nevnímame svoje oči, počujeme, ale nevnímame svoje uši, pohybujeme sa, ale len zľahka tušíme, ako sa naše telo pohybuje – a to dokonca aj tanečníci. Telo je pre nás také samozrejmé, že keď s ním začneme pri tanci pracovať, prekvapuje nás, aké je to zložité a koľko pozornosti si to vyžaduje. Zvláštne, však? Práca tanečníkov je z tohto pohľadu vlastne sprítomňovanie tela.
Živé telo
Keď hovoríme v tanci o tele, myslíme tým komplexnú identitu, ktorú tvorí okrem fyzického tela (vzhľadu, stavby a telesných systémov) aj neviditeľná časť našej bytosti – nazvem ho kvôli jednoduchosti vnútorné ja. Ja zahŕňa myseľ, dušu a ducha ako telesne prežívané charakteristiky človeka. Tanec dokáže túto komplexnú identitu telo-ja excelentne prejaviť. Ak choreograf*ka vníma tanečnicu*tanečníka nielen ako telo, ale celostne ako osobnosť, nevyhnutne rešpektuje individualitu jej*jeho prejavu. Pohyby nie sú formálne (vonkajšie), ale oživované a jedinečne formované zvnútra.
(Otázka: Akí typ choreografa*choreografky ste? Vtláčate svoju predstavu do tiel tanečníkov, alebo ich necháte svoju ideu uchopiť cez ich vlastné vnímanie a stelesnenie?)
Pre tanec je veľmi zaujímavý pojem živé telo, ktorý rozoberá fenomenológia – významný filozofický smer 20. storočia. Fenomenológia sa pokúsila vysporiadať s názorom, že telo a myseľ sú dve oddelené substancie, ktorý do filozofie zaviedol francúzsky filozof René Descartes (1596 – 1650). Vychádzajúc z ponímania tela ako prednastaveného stroja Descartes udelil telu podradnejšie postavenie a existenciálnu skúsenosť ľudského bytia spojil výlučne s myslením. V skratke to vyjadruje jeho slávny výrok „Myslím, teda som.“ Mechanistický pohľad na telo sa udržal stáročia a stále nie je vo všeobecnom vnímaní úplne prekonaný. Fenomenologickí filozofi začali hľadať nové riešenia vzťahu tela, mysle a ducha, ktoré ponúkajú tancu podnetné inšpirácie a poskytujú aj kľúčové pojmy na pomenovanie telesnej skúsenosti bytia. Zaujímavé sú najmä dva: telo-objekt a telo-subjekt, ktoré odkazujú na dva odlišné postoje k telu a výrazne ovplyvnili vývoj uvažovania o tele v súčasnom tanci.
Telo-objekt je pojem, ktorý vyjadruje objektívny postoj k telu. Keď tanečnica*tanečník obracia plnú pozornosť na svoje telo a stáva sa jeho pozorovateľom, sleduje jeho akcie akoby „zvonka“. To sa samozrejme dá len čiastočne, avšak ide o dôležitú schopnosť. Uplatňuje sa napríklad pri rozvíjaní porozumenia komplexných telesných akcií s cieľom vyladiť koordináciu tela, alebo keď sa tanečníci učia nový tanečný materiál a sledujú detailne každý pohyb svojho tela s cieľom zapamätať si kroky a pohyby, či spresniť ich. Tento postoj zahŕňa plnú pozornosť na spôsob, akým pohyby tela vykonávame. Dalo by sa povedať, že ide o akýsi „technický“ prípadne analytický pohľad na telo a pohyb. Podobne „objektívny odstup“ zaujímajú vedci pri skúmaní tela. Telo sa však nedá celkom pochopiť ako objekt. Keď pozorujem akúkoľvek časť svojho tela v pohybe, nemôžem sa od nej celkom oddeliť. Avšak význam takéhoto postoja k telu spočíva v tom, že sa prostredníctvom neho môžeme učiť z prebiehajúcej skúsenosti. A to je pre tanec neoceniteľné.
„Telo môže by poznané v tom zmysle, že telo samotné sa môže stať predmetom našej pozornosti, ale telo-subjekt možno len žiť.“ (Sondra Horton Fraleigh: Dance and the Lived Body, s. 15). Pojem telo-subjekt označuje stav, keď sa tanečník*tanečnica plne ponorí do svojho tanca. Pohyb sa stáva súčasťou komplexne prežívanej skúsenosti – telo a ja sa zjednocujú, tanečník*tanečnica nesleduje pohyb či jeho kvality, ale žije ich. Tento fenomén je fascinujúci tým, že sa vymyká nášmu plnému poznaniu – presahuje nás. Do tohto stavu (ktorý pomenoval americký psychológ Mihály Csíkszentmihályim ako stav flow) sa dostávame nie vôľou, ale spontánne. Ide o plne vedomý avšak pred-reflexívny (pred-pozorovací) stav, keď naše vedomé bytie prúdi bez zámeru pozorovať, čo sa s nami deje. V tanci sú to úžasné okamihy prežívané ako sloboda, keď prežívam svoje telo v prítomnom okamihu, nezaoberám sa ním a nepredstavujem si ho v nasledujúcom okamihu. Tento stav odkazuje na moju plne prežívanú celistvosť telo-ja.
Stelesnenie
Stelesnením ako uvedomovanou skúsenosťou tela v pohybe sa prakticky zaoberali v priebehu 20. storočia aj odborníci na pohyb, ktorí rozvíjali tzv. somatický prístup k pohybu, ktorý bol odpoveďou na mechanistický pohľad na telo z predchádzajúcich storočí. Pojem živé telo uviedol do telesného tréningu americký filozof a teoretik Thomas Hanna, pričom upozornil na skutočnosť, že živé telo má dve zásadné, vzájomne úzko prepojené schopnosti: seba uvedomenie a seba reguláciu. Schopnosť sebauvedomenia mu umožňuje „počúvať“ procesy sebaregulácie, ktoré sa v ňom dejú bez nutnosti kontrolovať ich. Vedomie – alebo schopnosť zamerania pozornosti – je pri tomto prístupe k pohybu tela nasmerované k vnímaniu, vylaďovaniu a citlivému využívaniu týchto vnútorných procesov. Ide teda o perspektívu pozornosti k pohybu smerovanú zvnútra-von, nielen na jeho vonkajšiu formu.
Inteligentné telo
Keď hovoríme o tele v tanci, nemôžeme vynechať zásadnú tému – jeho tréning. Je každodennou neoddeliteľnou súčasťou profesie tanečníka, preto je kľúčové, aký prístup k telu preferuje. Súčasný tanec chápe tréningovú prax ako tvorivý proces získavania funkčných pohybových návykov prostredníctvom rozvoja zmyslového vnímania a využitia imaginácie a kognitívnych procesov čerpajúcich z poznatkov anatómie, psychológie, neurovedy a ďalších vedných oblastí. Jeho cieľom je rozvoj schopnosti zažívať tanec cez skúsenosť inteligentného tela.
Zaujímavé je, že podobný prístup k tréningu tela ako má súčasný tanec preferoval aj poľský režisér Jerzy Grotowský, ktorý nazval spôsob svojej práce via negativa. Chápal ju ako hĺbkový proces oslobodzovania herca od nánosov limitujúcich presvedčení, strachov a iných psychických blokov, ktoré obmedzujú jeho hlasový aj telesný prejav. Bol presvedčený, že trend študovať mnoho rozličných techník hercovi nepomáha, ale skôr škodí, pretože si tým len vytvára viac návykov, ktoré často skôr zastierajú skutočnú autentickosť jeho prejavu, ako by ju odkrývali.
V súčasnom tanci sa zaužíval pojem release alebo let go. Jeho cieľom nie je len uvoľňovanie nadmerného svalového napätia, ale aj uvedomenie si a uvoľnenie rôznych nadbytočných (nefunkčných) ornamentov pohybu, ktoré si tanečníci často nevedome osvojili predchádzajúcim štúdiom rôznych tanečných techník. Ich uvoľňovaním tanečníci tvoria nové, slobodnejšie telo na základe vnútorného (kinestetického) pocitu, ktorého presnosť vylaďuje citlivé zmyslové vnímanie.
Postoj vyjadrený ako let movement happen v skutočnosti znamená rešpektovanie vlastnej inteligencie tela (chápanú ako vysoko komplexnú samoregulačnú schopnosť) – spoľahnutie sa na ňu a nezasahovanie do nej prílišnou kontrolou pohybu. Vnútornú inteligenciu tela spoznávame zvyšovaním citlivosti k nej – počúvaním (listening). Tanečný tréning by mal byť v skutočnosti zvyšovaním citlivosti tanečníka k svoju telu.
Sloboda tvoriť svoje telo-ja
Počúvanie otvára dvere obojstranne vyživujúcej výmene – ja tvorím svoje telo v tanci a moje telo v tanci tvorí mňa. Súčasný tanec využíva túto paradigmu, pretože sa vzdal predstavy dokonalého tela. Nesnaží sa dopracovať k ideálnemu telu, ale rešpektuje každé telo a objavuje potenciál individuálneho tela. Zaujíma sa o živú skúsenosť tela-ja každého tanečníka a o odhaľuje spôsoby, akým túto skúsenosť komunikuje s divákom.
Umelecká prax (tréningová aj prezentačná) je kreatívny proces, v ktorom je telo-ja vnímané ako ustavične sa utvárajúca živá identita. Kľúčom v tomto procese je intencia tanečníkov rozvíjať svoj potenciál. Často pracuje so základnými telesnými návykmi (chôdze, behu, sadania, vstávania ale aj iných zložitejších koordinácií) a s ich vzťahom k emocionálnym a mentálnym návykom. Tie môžu byť rôzne limitujúce a tanečníci si ich často uvedomia až potom, čo ich v tvorivom procese uvoľnili.
Proces utvárania tela-ja sa rozvíja v súčinnosti so slobodnou vôľou tanečníkov. Ide o seba-reflexívny a zodpovedný postoj k slobode. Ak pripúšťam, že ja utváram svoje telo, dokážem ho aj meniť. Avšak len ja môžem prísť na to, akým spôsobom to môžem urobiť.
Sloboda v tanci sa nemôže naplno prejaviť bez porozumenia vzťahu môjho tela-ja k priestoru a času. Len ja sama si dávam slobodu v tom, v akom rozsahu ich dokážem využívať. Nie je to len otázka môjho telesného pocitu, ale celistvej skúsenosti môjho tela-ja.
Funkčné & expresívne telo
Labanova analýza pohybu používa ako jednu zo svojich kľúčových tém, vzťah dvoch perspektív na pohyb – funkcie a expresivity. Porozumenie tohto vzťahu môže poskytnúť choreografom nevyčerpateľný zdroja pre tvorbu materiálu na choreografiu.
Oba pohľady na telo a jeho pohyb sa úzko prelínajú. Pozornosť k fungovaniu tela (k funkcii) otvára cestu k individuálnej expresivite tanečníkov. Vyššie spomínaný princíp let go umožňuje vylaďovať predovšetkým funkčnosť pohybu, ale súčasne vedie aj ku špecifickej estetickej kvalite pohybu. Vzájomná úzka prepojenosť oboch aspektov pohybu umožňuje, že sloboda získaná na jednej strane sa prelieva do druhej a pozitívne ju ovplyvňuje. Je to proces, ktorým sa telo – chápané celostne – stáva živým a expresívnym.
Tréning zameraný na vyladenie funkčnosti pohybu pracuje s telom ako objektom skúmania (telo-objekt). Tento proces zahŕňa dve fázy: najprv je potrebné spoznávať ako funguje ľudské telo ako komplexný organizmus (univerzálne fungovanie tela) a následne rozvíjať porozumenie toho, ako funguje moje vlastné telo s jeho jedinečnosťami.
Funkčnosť pohybu (rovnako ako jeho expresivitu) ovplyvňuje schopnosť tanečníka vnímať a využívať vo vzájomnej súhre aj ďalšie elementy pohybu – priestor, čas a silu. (O elementoch pohybu som písala v predchádzajúcom blogu.) Vyladenie funkčnosti pohybu vedie k dosiahnutiu ľahkosti, ktorá je prejavom schopnosti tanečníka*tanečnice používať širokú škálu sily, ktorú dokáže precízne v priebehu pohybu distribuovať, aby bola zabezpečená vyladená koordinácia celého tela.
Vyladenie koordinácie pohybu súvisí s porozumením uplatňovania časovo-silovej zložky pohybu, ktorá sa prejavuje v rytme pohybu. Tu je kľúčové pochopenie miery sily, ktorú si určitý pohyb vyžaduje. Čím je telo funkčne vyladenejšie, tým bohatšiu škálu dynamických kvalít dokáže tanečnica*tanečník prejaviť, a tým sa stáva expresívnejším.
Expresivita je ten aspekt tanca, ktorý pôsobí na divákov a podnecuje jeho umelecký zážitok. Je to tiež ten aspekt pohybu, cez ktorý sa prejavuje osobnosť každej tanečnice či tanečníka – temperament, intelektuálne a psychické dispozície zafarbujú expresívnosť pohybu jedinečnou živosťou. Živosťou ako vedomým a slobodným prežívanie seba v tanci (telo-subjekt) prejavuje každý tanečník*tanečnica – svoj pohľad, svoj názor, svoj záujem.
Expresivita sa dotýka schopnosti v tanci uvoľniť prúd vlastných pocitov, nálad, myšlienok či predstáv. Tento proces mení pohyb tela na tanečnú reč, ktorá komunikuje prostredníctvom dvoch kanálov: vizuálneho a energetického (pozri viac v mojom predchádzajúcom blogu). Vizuálnu expresivitu pohybu rozvíja porozumenie, ako pocit alebo nálada tvaruje telo, a tiež ako sa telo pri danom pocite správa v priestore. Energetickú expresivitu pohybu rozvíja porozumenie ako sa prejavuje časová kvalita pocitu či nálady a tiež akou kvalitou napätia sa prejavuje.
Expresivita pohybu neznamená učenie sa nejakých výrazových klišé (nemenných pohybových vzorcov-automatizmov). Ide o hlboko prežívané prepojenie tela-ja, ktoré sa prejavuje spontánne a nepredvídateľne, avšak v danom kontexte adekvátne. Jeden z najdôležitejších nástrojov v tomto tvorivom procese je imaginácia, ktorá je pre mňa mostom spájajúcim vnútorný svet tanečnice*tanečníka s telom. Tento svet dokáže divákovi zviditeľniť iba prostredníctvom expresivity svojho tela.
Zaujímavé koncepty expresivity tela
Expresivitu tela môžeme chápať z rôznych perspektív. Telo môže byť silné (schopné), elegantné (dobre vyladené), krásne (proporčné), organické (intuitívne) či mechanické (strojové). Každé telo inklinuje k určitým charakteristikám, a zároveň žiadne telo nie je schopné naplniť všetky perspektívy súčasne. Určité tendencie (spoločné znaky) v expresivite pohybu však zjavné na prvý pohľad.
Odlišné charakteristiky speváckych hlasov inšpirovala teoretika pohybu Rudolfa Labana k podobnému rozlíšeniu expresivity pohybu tanečníkov, ktorých rozdelil do troch skupín: vysokých, stredných a nízkych, pričom vzrast tela tu samozrejme zohrával kľúčovú úlohu, nebol však jediným určujúcim faktorom.
Švajčiarsky psychológ Carl Gustav Jung zadefinoval feminínu a maskulínnu stránku človeka pojmami anima a animus, pričom každá charakteristika sa prejavuje v opačnom pohlaví (anima v mužovi a animus v žene). Je zaujímavé skúmať tento koncept v súvislosti s expresivitou pohybu tanečníc a tanečníkov.
Osobne je pre mňa veľmi inšpiratívny koncept dvoch princípov apolónskeho a dionýzovského, ktoré nemecký filozof Fridrich Nietzsche odvodil od prírody, ale zároveň ich chápal aj ako umelecké princípy. Apolónsky princíp sa prejavuje vlastnosťami ako krása, múdrosť, svetlo/žiara, harmónia, poriadok (pevná forma), trvácnosť a stabilita. Zosobňuje sen/ilúziu a predstavuje tvorivý proces individuácie, t. j. oddelenie sa od jednoty a stávanie sa individualitou. Dionýzovský princíp je starší ako apolónsky. Vyjadruje ho chaos a temnota ako prapodstata jednoty. Na jednej strane sa prejavuje ako zdravie, energia, radosť, živosť, hravosť, slasť, na druhej strane ako opojenosť, nejasnosť, nestabilita, deštrukcia.
Nietzsche zdôrazňoval dôležitosť rovnovážneho pôsobenia oboch princípov, ktoré sa prejavuje v umení ako výrazná autentická sila. Asi neprekvapí, že tendencia k prevládaniu apolónskeho princípu sa prejavuje najmä v klasickom tanci a tendencia k dionýzovskému princípu v modernom a súčasnom tanci.
(Otázka: Diela ktorých choreografov by ste priradili k jednému alebo druhému princípu podľa charakteristík ich pohybového a expresívneho slovníka?)
Myslíte si, že by viac povedomia o týchto konceptoch expresivity pomohlo tanečniciam a tanečníkov prijať a oceňovať svoje kvality s väčšou sebadôverou?
Choreografická skica – video
Čo oživuje telo? Ako môžu tanečníci získať skúsenosť živého tela? Telo je vždy živé, ale pokiaľ jeho živosť nesprítomňujeme – teda nežijeme jeho živosť – stáva sa často automatickým, možno až mechanickým, čo pôsobí strnulo (neživo). Aj laik potom vidí, že niečo zásadné tancu chýba.
Čo môže pomôcť rozvinúť citlivejšie vnímanie tela v pohybe?
- Vnímanie tvaru tela zvnútra – citlivejšie uvedomenie vzájomných vzťahov častí a štruktúr tela, ako sa menia pri zmene tvaru tela.
- Vnímanie dychu pomáha oživiť telo – dýchanie sa deje vždy v prítomnom okamihu a zakotvuje našu skúsenosť v prítomnosti (TU a TERAZ).
- Malé & veľké tvary – zmenšovanie a zväčšovanie tvaru tela chápať ako živú akciu, citlivo rozlišovať telesné pocity, keď sa telo sa pri extenzii periférnych častí rozprestiera (otvára) smerom od centra von, a keď pri flexii sťahuje (zatvára) smerom k svojmu centru..
- Vnímanie presunu váhy tela – aj veľmi nenápadný presun váhy vyvolá v celom tele reakciu na zabezpečenie rovnováhy, čím sa zmení tvar tela, pretože jednotlivé časti zmenia svoj vzájomný vzťah. Tento aspekt je často prehliadaný, avšak má bohaté možnosti využitia v choreografii.
- Vonkajšia architektúra & vnútorná architektúra tela – využitie priestoru na tvarovanie tela – architektúra priestoru ponúka možnosti podporenia váhy tela, čím vznikajú nové možnosti pre pohyb.
Na videu pozorujte, ako sa pre vás mení výraz tela a pohybu, keď tanečnica mení smerovanie svojej pozornosti. Všimnite si, čo je pre vás vo výraze tela zaujímavé.
Milé čitateľky a čitatelia, ak sa chcete so mnou podeliť o svoje myšlienky a skúsenosti na túto tému, budem veľmi rada. Ďakujem za vaše komentáre J.
Marta
Poznámka: Už dlhšie sa snažím byť v jazyku rodovo citlivá, ale zároveň neznásilňovať slovenčinu a prehľadnosť textu. Generické maskulínum som sa rozhodla používať v množnom čísle, a keď chcem zdôrazniť individuálny pohľad či pocit využívam v jednotnom čísle oba rody. A to nielen preto, že v tanci je prevaha žien :).