Viete, na čo najviac zameriavate pozornosť pri sledovaní tanca, alebo pri tvorbe choreografie? A ako by ste odpovedali na otázku: Čo je pre tanec fundamentálne? Je možné vytvárať choreografiu bez znalosti odpovede na túto základnú otázku?
Iste. Bude to však s najväčšou pravdepodobnosťou tvorba, ktorá bude kopírovať známe vzorce a postupy. Ak sa chce choreograf/ka dostať za ne ďalej, potrebuje poznať, čo tanec v skutočnosti tvorí. Plne sa stotožňujem s tým, že tanec je poetický jazyk, zároveň som však presvedčená, že choreograf/ka potrebuje aj analytickejší pohľad na tanec. V tomto blogu sa pokúsim vysvetliť, aký to má vplyv na porozumenie tvorby choreografie.
Čo tvorí fundament tanca?
Každá umelecká forma má zadefinované prvky alebo elementy, ktoré tvoria jej základ. V hudbe sú napríklad považované za hlavné elementy melódia, rytmus, harmónia, dynamika a farba, vo výtvarnom umení je to najčastejšie bod, línia, tvar, forma, farba, odtieň, textúra a priestor (prípadne proporcia).
Z uvedeného je zjavné, že tanec má viacero spoločných „rezonančných plôch“ aj s hudbou aj s výtvarným umením. Často sú tanečné diela zároveň aj výraznými výtvarnými či hudobnými počinmi. Má však tanec zadefinované vlastné elementy? Prečo je to dôležité?
Tanec je vizuálne umenie, ktoré sa odohráva v priestore a zároveň (podobne ako hudba) v čase. Priestor a čas sú preto nevyhnutne základnými elementmi tanca. Primárny element tanca je však nepochybne telo. Je celkom iným typom nástroja ako je hudobný nástroj alebo nástroje maliara či sochára. Telo je živým zdrojom tanca. Medzi tanečníkom a tancom nie je žiadna medzera – tanečnica/tanečník je tancom, ktorý sa práve odohráva.
Telo sa vyjadruje vlastným jazykom pohybu, ktorý možno čítať. Jeho dynamické kvality majú na nás pri pozorovaní tanca rovnako silný účinok ako jeho tvarová (vizuálna) stránka. Tanec teda narába s rovnakými elementmi ako výtvarné a hudobné umenie, avšak prináša vlastnú perspektívu.
Niekoľko definícií
Americká choreografka moderného tanca Doris Humphrey zadefinovala v publikácii Art of Making Dances štyri elementy tanca nasledovne: dizajn v priestore, dynamika, rytmus a motivácia. Humphrey vysvetľuje:
„Každý pohyb uskutočnený ľudskou bytosťou […] má dizajn v priestore; vzťah k iným objektom v čase aj priestore; tok energie, ktorý nazývame dynamika; a rytmus. Pohyby sú vykonávané z veľkého množstva mimovoľných a úmyselných, psychických, emocionálnych alebo inštinktívnych dôvodov – ktoré spolu nazývame motivácia. Bez motivácie by sa nevykonal žiadny pohyb. Takže jednoduchá analýza pohybu všeobecne poskytuje základ tanca, ktorý je pohybom dovedeným do bodu výtvarného umenia. Štyri prvky tanečného pohybu sú preto dizajn, dynamika, rytmus a motivácia. Toto je materiál, ktorý tvorí tanec.“ (Humphrey: The Art of Making Dances, 1997, s. 46)
Britská pedagogička a autorka Jacqueline M. Smith-Autard v publikácii Dance Composition – A practical guide for teachers uvádza ako komponenty tanečnej kompozície: telo tanečníka, pohyb, priestor a vzťah. (Smith-Autard, 1992, s. 38)
Otázku, čo sú elementy tanca, som položila aj ďalšiemu zdroju informácií, ktorý už máme k dispozícii. Chat GPT mi 5. augusta 2023 odpovedal takto: pohyb tela, rytmus, hudba, priestor, čas, sila/intenzita, gesto a výraz, choreografia, kostýmy a rekvizity, kultúrny a historický kontext, rovnováha a alignment, koordinácia a kontrola, partnering a interakcia, improvizácia.
Pohľadov je teda viacero, mne sa v praxi osvedčil najjednoduchší koncept, ktorý nastavil Rudolf Laban ako základný rámec pri analyzovaní pohybu (nielen tanečného, ale akéhokoľvek pohybu ľudského tela). Hoci Labanova analýza pohybu používa špecifickejšie pojmy, v zásade operuje so štyri elementmi pohybu: telo, priestor, čas a sila.
V tejto súvislosti sa vynára aj ďalšia otázka: Aký je rozdiel medzi tancom a pohybom? Jednoduchá odpoveď by znela: nie každý pohyb je tanec, ale každý tanec je pohyb. Ide teda o dva rámce, z ktorých menší (tanec) je súčasťou väčšieho (pohyb). Pohyb je esenciálnou aktivitou živého organizmu. Tanec je špecifický pohyb s určitými kvalitami.
Najčastejšia definícia tanca znie: tanec je rytmický pohyb tela vykonávaný v sprievode hudby. Začiatkom 20. storočia, keď predstavitelia moderného európskeho tanca začali experimentovať s tancom v tichu (R. Laban, M. Wigmanová a ďalší), sa definícia tanca zúžila na rytmicko-dynamický pohyb. V druhej polovici 20. storočia priniesol americkí postmoderný tanec ďalšiu redefiníciu: tanec je každý pohyb, ktorý je zahrnutý do kontextu tanca. Choreografi sústredení okolo projektu Judson Dance Theatre (Yvonne Rainer, Trisha Brown, Steve Paxton a mnoho ďalších) sa pri hľadaní nového tanečného výrazu zameriavali na každodenný pohyb a ako zdroj inšpirácie preferovali netanečné telo (telo netrénované praktizovaním známych tanečných techník). V ich predstaveniach zo 60-tych rokov 20. storočia sa často tanečný pohyb ani nevyskytoval. Tieto experimenty mali zásadný vplyv na ďalší vývoj tanca a choreografie. Nepochybne rozšírili ponímanie tanca ako umeleckej formy, zároveň sa však stala orientácia v nej zložitejšia.
Aj z tohto hľadiska je Labanova kategorizácia ako pomôcka pri rozlišovaní základných elementov pohybu výhodná svojou jasnosťou a jednoduchosťou. Laban ich nazýval aj komponenty pohybu. Vzhľadom k tomu, že pôsobia súčasne, naša myseľ ich pri sledovaní pohybu vníma komplexne. Avšak pri tvorbe choreografie je nevyhnutné vnímať ich jednotlivo a pracovať s nimi detailne.
Pri tvorbe ich ja osobne vnímam ako „vrstvy“ pohybu – každá poskytuje tancu osobitú kvalitu. Je dôležité porozumieť, ako fungujú jednotlivo, ale tiež chápať ich spolupôsobenie vo vzájomných vzťahoch. Preto nejde len o analýzu (rozobratie pohybu na jednotlivé elementy), ale následne aj o ich integráciu. Vzájomné vzťahy komponentov pohybu fungujú na určitých logických, ale často aj nepredvídateľných a prekvapujúcich princípoch, ktoré majú nekonečné množstvo prejavov.
Pokiaľ pri tvorbe choreografie nepracujeme so známymi pohybovými slovníkmi, ale vytvárame vlastný pohybový materiál (o pohybovom materiáli som písala v tomto blogu), je ťažké – ak vôbec možné – komponovať všetky elementy pohybu naraz. Prečo to je tak?
Pohyb je mimoriadne komplexný zážitok a naša myseľ nie je schopná sledovať do detailov všetky vrstvy prebiehajúce naraz. Takmer vždy jej čosi nevyhnutne unikne, a to dokonca aj pri menej zložitých pohyboch. Dôvodom je pravdepodobne skutočnosť, že naša myseľ spája všetky komponenty pohybu okamžite do komplexného zážitku, aby ich dokázala rýchlejšie vyhodnotiť. Preto ich vnímam ako „vrstvy“ a v rôznych fázach tvorivého procesu sústreďujem pozornosť prednostne na komponovanie určitej „vrstvy“.
Tvorba choreografie je proces vylaďovania všetkých „vrstiev“, pričom zmena v jednej z nich mení celok, čo by sa vlastne mohlo diať donekonečna. K zručnostiam choreografa preto patrí aj schopnosť rozhodnúť sa, kedy je tento proces ukončený. Získava sa len praxou.
Tendencia a fókus
Keď pracujem so študentmi alebo sa dívam na choreografie iných umelcov, fascinuje ma ďalšia skutočnosť – každý človek má tendenciu vnímať niektorý z elementov tanca výraznejšie ako iné. Zažívajú to aj diváci, keď viacerí sledujú tanec, všimnú si v pohybe tanečníkov rozličné kvality.
Predtým, ako som študovala Labanovu analýzu pohybu, som si neuvedomovala, že moja pozornosť sa pri tancovaní a rovnako pri tvorbe choreografie výrazne zameriavala na dva elementy: telo a priestor. S časovo-dynamickými vlastnosťami pohybu som pracovala skôr intuitívne, čo znamená menej zámerne, čo znamená, že dôležité vzťahy medzi komponentmi pohybu mi unikali.
Zisťovaniu vlastnej tendencie pri vnímaní pohybu pomáha aj ďalší rámec, ktorý umožňuje porozumieť, akým spôsobom spracováva choreograf/ka zmyslové informácie. Hoci všetky informácie o tanci získavame vizuálne, predsa každý rozdielne vnímame dva aspekty tanca: vizuálny a dynamický (nazývam ho aj energetický).
Zistenie, kam smeruje moja tendencia, a na ktorý aspekt či element najčastejšie zameriavam pozornosť, je kľúčová informácia. Na jej základe sa viem venovať aj tým aspektom a elementom pohybu, ktoré zväčša zostávajú v tieni mojej pozornosti, a tak dokážem rozvíjať svoje kompozičné zručnosti komplexnejšie.
Zapojiť do tvorby tanca aj analytický pohľad si vyžaduje prax. Poskytuje možnosť rozvíjať viacero zručností, ktoré sa netýkajú len schopnosť komponovať formu tanca. Je zrejmé, že jednotlivé elementy tanca (a najmä vzťahy medzi nimi) sa prejavujú aj významotvorne. Analytické zručnosti umožňujú choreografom ujasniť si, aké kvality komponentov pohybu najzaujímavejším spôsobom vystihujú ideu, ktorú chcú prostredníctvom tanca komunikovať.
Rozvoj týchto schopností otvára tanečníkom a choreografom bohatšiu perspektívu na tanec ako expresívny jazyk, ale najmä umožňuje ľahšie sa odpútavať od zaužívaných pohybových vzorcov, ktoré nám naše telo a/alebo naša myseľ v procese tvorby rýchlo ponúkajú ako hotové riešenia.
Ako získať jasnosť a sebadôveru v procese tvorby
Rozvoj choreografických zručností si vyžaduje mnoho experimentovania, kde choreograf/ka rozvíja porozumenia toho, čo a ako mu/jej v tanci funguje a dáva zmysel. Ide o dlhodobý proces získavania skúseností, ktoré sú základom pre schopnosť rýchlejšie a vhodnejšie sa v tvorivom procese rozhodovať o ďalšom postupe. Analytický rámec umožňuje efektívnejšie spracovávať informácie, ktoré získava choreograf/ka pozorovaním a premýšľaním o kompozičných nástrojoch a postupoch, a tým rozvíjať zručnosti artikulovať jasnejšie svoje tvorivé zámery (čo a ako robím). Jasnejšia artikulácia potom pomáha rozvíjať väčšiu sebadôveru pri tvorivých rozhodnutiach, ale aj prezentácii výsledkov tvorby.
Ako vnímam jednotlivé elementy ja?
Telo – somatický prístup k pohybu, ktorý sa zameriava na vnímanie tela v celej šírke jeho rôznych systémov a úrovní (anatomickej, fyziologickej, psychologickej atď.) je pre mňa absolútnym základom pri práci s telom/pohybom/tancom, pretože významne rozširuje možnosti stelesnenia choreografických ideí. Tento prístup zahŕňa aj citlivosť k individualite tela každého tanečníka/tanečnice, s ktorým pracujem.
Priestor – hoci mám prirodzenú inklináciu k vnímaniu priestoru, trvalo mi istý čas porozumieť tomu, aké má tanec úžasné možnosti zviditeľniť priestor. Podľa Labana je priestor potenciálom pre pohyb. Fascinuje ma, ako môže tancujúce telo „nabiť“ svojou energiou priestor, pokiaľ s tým tanečník vedome pracuje. Prácu s priestorom považujem za jeden z primárnych štrukturálnych komponentov, ktorý „drží“ choreografiu pokope.
Čas v choreografii vnímam z hľadiska dvoch úrovní: žitý (subjektívny) a chronologický (objektívny) čas. Sústreďujem sa najmä na žitý čas umožňujúci precítenie pohybu, čomu prispôsobujem aj výber hudby, aby pohyb príliš neobmedzovala svojou štruktúrou. Je pre mňa veľmi dôležité, aby tanečník svoje telo v pohybe cítil zvnútra – vtedy dokáže vytvárať zaujímavé rytmy, ktoré buď s hudbou zaujímavo komunikujú, alebo sú plne schopné naplniť ticho.
Sila – tento element chápem v úzkom vzťahu k telu – iba funkčne vyladené telo dokáže pracovať s rôznymi intenzitami sily tak, že to pôsobí príťažlivo a autenticky. Modelovanie sily v pohybe je pre mňa ďalším zásadným kľúčom k expresivite tanca. Všimla som si, že spôsob, akým narábajú rôzni choreografi a choreografky so silovým elementom v pohybe, je často signifikantný pre ich choreografický štýl.
Na záver ešte raz zdôrazním, že analýza je fáza procesu, keď fókusujem svoju pozornosť len na určitý aspekt pohybu, a následne získané informácie integrujem v jasných detailoch tak, aby pohyb dosahoval kvalitu, ktorá stelesňuje myšlienku, ktorú chcem tancom komunikovať.
Choreografická skica – video
Video ukážka k tomuto blogu je zároveň aj malým testom, pri ktorom môžete zistiť, ako dokážete zameriavať svoju pozornosť iba na jeden z elementov pohybu. V ukážke môžete vidieť krátku tanečnú frázu, ktorá sa opakuje. Pri každom opakovaní sa snažte zameriavať pozornosť len na vybraný element pohybu. Rovnako aj tanečnica zameriavala svoju pozornosť na konkrétny element, aby sa stal viditeľnejší.
Čo si všimajte pri zameraní pozornosti na pozorovanie telo: aké akcie telo robí, ako sa mení jeho tvar okamih po okamihu, ktoré časti tela pohyb vedú pri jednotlivých akciách.
Čo si všímajte pri zameraní pozornosti na pozorovanie priestorových vlastností pohybu: zmeny smeru pohybu, prechody úrovňami priestoru, aké dráhy v priestore tanečnica vykresľuje, keď sa v priestore presúva.
Čo si všímajte pri zameraní pozornosti na pozorovanie časových vlastností pohybu: ako sa pohyb rozvíja v časovom toku, kedy sa zrýchľuje, kedy sa spomaľuje, kedy a na aký dlhý čas sa zastavuje, aké rytmické vzorce sa v pohybe objavujú.
Čo si všímajte pri zameraní pozornosti na element sily v pohybe: ako tanečnica modeluje svalovú intenzitu, kedy je pohyb energický a kedy sa zjemňuje, nadnáša, či hojdá.
Môžete si tiež všimnúť, že so zameraním pozornosti na určitý element sa zmenila celková kvalita či „atmosféra“ tanečnej frázy. Čím sa pre vás odlišujú? Ktorý element ste dokázali v pohybe odčítavať najľahšie? Viete si predstaviť, ako by ste tieto poznatky vedeli použiť pri tvorbe choreografie? Keď sa spätne pozriete na spôsob, akým tvoríte choreografie, na ktorý element sa najviac sústreďujete (ktorému venujete najviac času)?
POZNÁMKA: Diagramy v tomto blogu som pôvodne vytvorila v počítači, ale potom som sa rozhodla ich ručne nakresliť, pretože farebné prechody umožňujú zviditeľniť, že slovné kategórie, ktoré nám pomáhajú mentálne porozumieť komplexným javom, nemôže nikdy celkom vystihnúť ich neohraničenosť – elementy pohybu sa jednoducho prelínajú v každom momente.
Milé čitateľky a čitatelia, ak sa chcete so mnou podeliť o svoje myšlienky a skúsenosti na túto tému, budem veľmi rada. Ďakujem za vaše príspevky J.
Marta
Po niekoľko násobnom pozretí tanečnej frázy s upriamením pozornosti na jednotlivé elementy som prišla k záveru, že všetky elementy navzájom so sebou súvisia, ovplyvňujú sa a vždy sú súčasťou tanca. Aj napriek sústredeniu pozornosti na jeden z uvedených elementov som väčšinou v pozadí vnímala aj tie ostatné. Pre mňa ťažie zvládateľné zadanie. Naozaj ,viditeľne sa menila kvalita-atmosféra frázy.
Najľahšie som „odčítavala“ frázu zameranú na čas a silu, kde som videla asi najväčšiu spojitosť – vzájomné ovplyvňovanie.
Myslím, že upriamením pozornosti, alebo skôr „vyzdvihnutím“ jedného elementu po choreografickej stránke, v závislosti od zámeru , je jednou z ciest ako zintenzívniť vnímanie, výraz a dynamiku choreografického celku.